alt : header1.swf



Tue08202019

Posledná aktualizácia06:32:21

Zo spomienok J. Rosíka z Levíc, rodáka z Čabačudu

rosikj01Z čabačudskej samoty repatrioval do Tekovských LužianJeho záľubou bolo maľovanie obrazov a fotografovanieUznávaný súkromný roľník, účtovník družstva, vedúci ekonóm a riaditeľ podnikuSvojou príslovečnou dolnozemskou pracovitosťou, umom a tvorivosťou si v krajine svojich predkov splnil svoj sen...

Z čabačudskej samoty
repatrioval do Tekovských Lužian

V rozsiahlom sarvašskom chotári bolo niekoľko samôt v radovom zoskupení a z niektorých z nich sa neskôr vyvinuli samostatné obce. Takou je aj dnes obec Čabačud (Csabacsűd), rozprestierajúca sa pri ceste zo Sarvaša na Békešskú Čabu. Tam sa narodil Juraj Rosík rosikj02(1919-2011), ktorý v roku 1947 s ďalšími 20 rodinami sa presídlil do vtedy samostatnej obce Hulvinky, dnes miestnej časti obce Tekovské Lužany.

- Moji rodičia, bývajúci na jednom z čabačudských „sálašov“, tak ako všetci tam bývajúci Slováci, boli roľníkmi a obhospodarovali 16 hektárov pôdy. Na našej samote bola základná cirkevná škola, ktorú si svojpomocne postavili jej obyvatelia na pozemku, ktorý na tieto účely daroval roľník Kita, aj preto dostala meno Kitová škola. Budova školy slúžila aj pre bohoslužobné účely, kde okrem bytu učiteľa mala aj vežičku s jedným zvonom. Do tejto školy som chodil v rokoch 1925 - 1931 až po šiestu triedu. Zo začiatku nás učil slovenský učiteľ Pavel Lúštik a keď už cirkevníci budovu školy a učiteľa nevládali finančne udržiavať, tejto školy sa pohotovo ujal štát. To potom bol koniec slovenského vyučovania rosikj03a aj učiteľom sa stal Maďar. Po skončení tejto elementárnej školy som aj ja tradične zostal pracovať na gazdovstve a tým aj bývať na samote plných 21 rokov. V decembri roku 1940 som narukoval na dvojročnú povinnú vojenskú službu, ktorú nám ešte predĺžili o ďalší rok. Po jej absolvovaní som sa vrátil v roku 1943 k rodičom na gazdovstvo, no neuplynulo ani 9 mesiacov a znova som bol povolaný na front. Keď však už Rusi boli pred Budapešťou, náš oddiel odsunuli na územie Nemecka, kde nás zajala spojenecká armáda. Z Nemecka nás presunuli a sústredili v jednom pracovnom zajateckom tábore v Belgicku a odovzdali miestnym orgánom. Belgičania nám dali možnosť pracovať v miestnych baniach a tak som aj ja podpísal dvojročný kontrakt na prácu v bani, čím som získal aj preukaz s možnosťou voľného pohybu. Ja som však bol zvyknutý na roľnícku robotu a práca v podzemí na mňa pôsobila stiesňujúco a tak rosikj04som sa snažil so spolubojovníkom stadiaľ utiecť a dostať sa do Paríža a potom aj domov k rodičom. Na úteku nás zastavila francúzska pohraničná stráž a odovzdala nás Belgičanom. Do bani sme už nešli pracovať, lebo novú prácu v železiarskej fabrike nám sprostredkovala manželka protestantského farára. Po práci v Belgicku som sa v roku 1947 vrátil do Čabačudu a už v máji toho istého roku aj oženil s Máriou Račkovou z Békešskej Čaby. Keďže ma zajali západní spojenci a nie sovietska armáda, pre túto „zradu“ ma počas volieb v roku 1947 zbavili aj volebného práva... - zdôraznil Juraj Rosík, v čase nášho stretnutia roku 2007, obyvateľ Levíc.

Do Maďarska sa vrátil práve v roku, keď prebiehali prípravy repatriácie jeho sestry a svokrovcov na Slovensko. Spolu s manželkou sa dohodli, rosikj05že pôjdu s nimi aj oni. Kým svokrovci Juraja Rosíka sa presťahovali do Komárna, oni spoločne s ďalšími čabačudskými a sarvašskými rodinami (Michala Čilíka, Michala Demetera, Jána Kmotricu, Juraja Boldiša, Judity Valkovskej, Vendelína Ráca, Michala Cigléckeho, Pavla Sklenára, Samuela Bobvoša, Mateja Daraboša, Juraja Čankovského, Pavla Maconku, Juraja Litavského, Márie Petrovičovej, Pavla Zrubca, Michala Líšku, Márie Sekerešovej, Jána Príbelského, Ondreja Príbelského) prišli v septembri roku 1947 do Hulviniek. Cestovali v nákladných vagónoch zo Sarvaša až po železničnú stanicu Tekovský Hrádok a stadiaľ ich vojenské autá odviezli do Hulviniek.

- Bolo to v čase, keď ešte nie všetky maďarské rodiny z Hulviniek boli určené v rámci výmeny obyvateľstva na odsťahovanie do Maďarska. rosikj06Stalo sa potom, že do nám prideleného domu pridali ďalšie dve rodiny a tak sme do Vianoc v jednom dome bývali až tri rodiny. Až po odchode maďarských rodín sa mohli s nami bývajúce dve rodiny nasťahovať do už opustených domov. Boli to väčšinou staré, vyše storočné domy, napríklad na hrade nám prideleného domu bol vykresaný rok jeho výstavby 1841. Bolo to ťažké povojnové obdobie sprevádzané rôznymi ťažkosťami na obidvoch stranách. Ľudia si museli hneď od začiatku vzájomne pomáhať. Ku každému pridelenému domu patril aj pozemok. Keď sme prišli, práve začínal nový roľnícky rok. Bolo treba pripraviť pôdu pod sejbu a ozimnú pšenicu aj vysiať ju. Môj švagor mal kone a ja som si zase priviezol z rodičovského domu dostatok osív. Rok 1947 bol veľmi suchý a vlaha prišla až neskoro v jeseni. Takto sme orali a siali až na Mikuláša. Ručne vysiate osivo sme na plytko zaorali a čakali sme, aká z toho bude úroda. rosikj08Na prekvapenie v roku 1948 sme zožali takú úrodu ako potom málokedy. Na prežitie boli rozhodujúce prvé dva roky a tak sme si vzájomne pomáhali ďalej. Ja som si priviezol okrem osiva aj dostatok zrnovej kukurice a švagor prasce a tak sme ich spoločne vykŕmili. V priebehu troch rokov sme sa tak zmohli, že sme mohli zainvestovať do kúpy náradia, strojov a dokonca sme si kúpili aj pár koňov. A keď sme mali ďalej napredovať a zveľaďovať svoje gazdovstvo, v roku 1951 sme všetok nadobudnutý živý a mŕtvy inventár museli odovzdať do novozaloženého JRD... - smutne skonštatoval v roku 2007 už 88-ročný Juraj Rosík.

To, čo za krátku dobu pobytu rodina Juraja Rosíka v Hulvinkách nadobudla, to neprišlo ľahko a samo od seba. Bolo to výsledkom práce, ktorá často trvala od skorého rána do neskorého večera. Využívali pri nej rosikj11roľnícky fortieľ, ktorý si priniesli od rodičov z Dolnej zeme a svojou húževnatosťou takto preukázali životaschopnosť aj v novom prostredí, do ktorého sa presídlili. To bol aj dôvod, prečo hneď na začiatku družstevného hospodárenia tohto uznávaného súkromného roľníka, ktorý dosahoval dobré výsledky, zvolili za účtovníka družstva, kde zotrval do roku 1959. Jeho ekonomické schopnosti využili nakrátko aj na okresnom poľnohospodárskom odbore v Želiezovciach. Keď v roku 1960 toto sídlo okresu zrušili, Juraj Rosík pokračoval v tejto práci v Leviciach. V tom čase sa presťahoval aj do sídla nového pracoviska - Levíc. Je len samozrejmé, že si doplnil dovtedajšie všeobecné o odborné ekonomické vzdelanie. Poľnohospodársku ekonomiku mal potom v náplni až do roku 1967. Jeho ekonomické schopnosti a vedomosti boli ocenené tým, že sa na jeden rok stal aj riaditeľom Podniku racionalizácie riadenia a rosikj10výpočtovej techniky v poľnohospodárstve v Leviciach, ale keď v roku 1969 prebiehali stranícke previerky, vylúčili ho z komunistickej strany, čím následne prišiel o svoju funkciu. A keďže ľudí s ekonomickým vzdelaním a vedomosťami bol stále nedostatok, podarilo sa mu zamestnať sa na Okresnom stavebnom družstve ako ekonóm, kde nebol až tak funkcionárom na očiach ani on, ani stavebné družstvo. Kým ho neobjavili, aj tam zotrval do roku 1976 a potom až do odchodu do dôchodku v roku 1980 pracoval ako vedúci ekonomiky práce na roľníckom družstve v Santovke. Potom ešte striedavo do roku 2000 na polovičný úväzok viedol účtovníctvo firmám a súkromným podnikateľom.
Záľubou Juraja Rosíka ešte počas pobytu v Hulvinkách bolo maľovanie obrazov. Medzičasom si osvojil aj fotografovanie a na objednávky rosikj09Bytového družstva v Leviciach a niektorých susedných družstiev robil fotodokumentáciu ich významných činností a podujatí. Maľovaniu sa venoval takmer až do sklonku svojho života. Zameriaval sa na olejomaľby krajiniek, zátiší, ale tiež aj na grafiku a portréty. Počas svojho plodného života vytvoril desiatky obrazov s rôznymi motívmi, z ktorých väčšiu časť venoval rodine a priateľom. V roku 2006 sa predstavil tvorbou obrazov a fotografií na výstave v Dome MS v Leviciach. Juraj Rosík patril aj medzi aktívnych členov Matice slovenskej a istý čas bol dokonca aj predsedom MO MS v Leviciach. Bol tiež členom Spolku Slovákov z Maďarska pri DMS v Galante. Juraj Rosík svojou príslovečnou dolnozemskou pracovitosťou, umom a tvorivosťou si v krajine svojich predkov splnil aj svoj hlavný cieľ. Svojim deťom - synovi a dcére dal s manželkou do vienka na Slovensku výchovu a podmienky, že vzdelanie, ktoré na Slovensku dosiahli, im dali pevné základy pre úspešnú sebarealizáciu a spokojný život.
Juraj Rosík sa dožil plnohodnotného matuzalemského veku, keď v Leviciach zomrel roku 2011, vo veku 92 rokov.

Ján Jančovic

rosikj07