alt : header1.swf



Fri12152017

Posledná aktualizácia20:42:59

Jonáš Záborský nám bájkami nastavoval zrkadlo

zaborsk1Jonáš Záborský bol slovenský básnik, prozaik, dramatik, historik, novinár, evanjelický a neskôr rímskokatolícky kňaz a teológ. Podľa časti slovenskej literárnej vedy predstaviteľ racionalizmu osvietenského typu a klasicistickej estetiky, podľa iných romantický ironik. Jonáš Záborský a Jozef Karol Viktorin

Jonáš Záborský (*3. februára 1812, Záborie - †23. januára 1876, Župčany) vyštudoval teológiu na evanjelickej akadémii v Prešove, krátko bol kaplánom v Pozdišovciach a odišiel študovať do Halle. Po príchode z cudziny v roku 1840 sa stal farárom v Rankovciach. Rôzne nepriaznivé okolnosti ho v roku 1842 priviedli k prestupu na katolícku vieru. Tento akt však nepriniesol očakávanú zmenu k lepším životným podmienkam, Záborský sa totiž stal len kaplánom na nemeckej fare v Košiciach. Bol zástancom češtiny a odporcom jednosmernej zaborsk2orientácie slovenskej politickej reprezentácie na Viedeň. Krátko pôsobil ako profesor na právnickej akadémii v Košiciach a v roku 1850 sa stal redaktorom provládnych Slovenských novín, odkiaľ odišiel kvôli problémom s cenzúrou. V roku 1853 sa stal farárom v Župčanoch, kde pôsobil až do smrti.

Záborského literárne prvotiny boli české klasicizujúce básne, predovšetkým ódy a bájky. Postupne medzi Záborským a zvyškom romantickej generácie (levočskou a bratislavskou romantickou školou) silneli diferencie prameniace už z názorových nezhôd so Štúrom v Halle. Rozdiely nespočívali len vo filozofických či estetických preferenciách (Záborský odmietal Heglovu filozofiu, propagovanú slovenskou romantickou generáciou, ako aj presadzovanie folklóru ako estetického vzoru pre umeleckú tvorbu), ale aj v praktických otázkach ideológie (proti Štúrovej orientácii na ľud Záborský pociťoval naliehavejšie potrebu získať pre národnú vec najskôr vyššie spoločenské vrstvy).

Básnická zbierka Žehry, Básně a dvě řeči (1851) nesie viaceré klasicistické prvky: na tento literárny smer zaborsk3odkazujú nielen žánrové formy, čeština, ale aj použitie časomiery. Romantici však toto dielo striktne odmietli a Záborský sa na istý čas tvorivo odmlčal. Koncom 50. rokov 19. storočia začal písať po slovensky, predovšetkým prózu a drámu, menej poéziu. V rukopisnej podobe zostalo jeho najväčšie veršované dielo Vstúpenie Krista do Raja.

Záborského prozaickú tvorbu možno typologicky rozdeliť na dve časti. Prvú tvoria texty, v ktorých autor z pozícii osvieteného racionalizmu hyperbolizuje prejavy iracionálneho až do absurdnosti a degraduje ich na komiku, čoho výsledkom je paródia, satira až groteska, karikatúra. Racionalita nie je stelesnená postavou, len v naračnom postoji. K tomuto typu prózy možno zaradiť poviedky Chruňo a Mandragora, Šofránkovci, Kulifaj, Frndolína, zaborsk4Mrzutá, Jurát, pričom vrcholom tejto tendencie je dielo Faustiáda.

Druhý typ próz predstavujú texty, kde sa racionalita stelesňuje v postave (najčastejšie národného intelektuála), ktorá sa pokúša naprávať realitu. Táto stratégia vedie k didaktickosti či dokonca k utópii. K tomuto typu prózy možno zaradiť poviedky Panslavistický farár a Dva dni v Chujave.

Záborského záujem o históriu sa prejavuje nielen v historických prózach (O siedmich vojvodoch maďarských, Svätoplukova zrada, Mroč, Hlovík medzi vzbúreným ľudom), ale predovšetkým v rukopisnom diele Dejiny Uhorska od počiatku do časov Žigmundových a v historických drámach, pričom v každej z týchto textových foriem sa vyrovnáva s tendenčnosťou maďarskej historiografie.

Napísal viac než 20 historických drám tematizujúcich veľkomoravské, slovensko-uhorské, srbsko-uhorské, ale aj ruské dejiny. Všetky sú veršované a koncipované ako knižné drámy, takmer neinscenovateľné. Záborský písal aj veselohry a frašky, najznámejšou je hra Najdúch. (zlatyfond.sme.sk)

https://sk.wikipedia.org/wiki/Jonáš_Záborský                  

Národný hriešnik, ktorý nám bájkami nastavoval zrkadlo
http://dikda.eu/jonas-zaborsky/

Jonáš Záborský proti všetkým
https://www.tyzden.sk/casopis/12393/jonas-zaborsky-proti-vsetkym/

Stiahnite si zadarmo knihy Jonáša Záborského:
http://zlatyfond.sme.sk/autor/45/Jonas-Zaborsky/

Jonáš Záborský: Žihadlice (úryvok)

Prečo sa ten slovenský ľud každého tak bojí?
Doja si ho sťa kravičku a on ticho stojí!
Ľudia idú, ako ovce, kam ich baran vedie,
ku stolu chodia vtedy, keď je už po obede.
Vyvolia si za vyslanca, koho im rozkážu,
...ak majú raz voľné ruky, sami si ich zviažu.
Či to tak má byť naveky? Niet Slovákom rady?
Kto si sám nevie byť pánom, nedočká sa vlády! (1868)

Jonáš Záborský a Jozef Karol Viktorin

Literárnu tvorbu Jonáša Záborského aktívne podporoval slovenský kňaz, národný buditeľ, vydavateľ slovenskej literatúry, organizátor kultúrneho života a publicista Jozef Karol Viktorin (*12. marca 1822, Zavar - †21. júla 1874, Budapešť). V diele Od Zavaru po Visegrád (Rusnáková, H., zaborsk52015) sa o ich spolupráci píše takto:

V rámci svojich zdravotných možností pokračoval Viktorin vo vydavateľskej činnosti. V tomto období nadviazal spoluprácu s Jonášom Záborským, v tom období už žil osamotený na fare v Župčanoch. Nebyť Jozefa Viktorina, ktorý sa ho ujal, povzbudzoval ho k práci, obstarával mu potrebné knihy a časopisy, je veľmi pravdepodobné, že dielo Jonáša Záborského by sa bolo bývalo pre slovenskú literatúru stratilo. Záborského Básne dramatické vydal Jozef Viktorin v Pešti roku 1865.

V predslove k drámam Záborského roku 1865 Viktorin vyjadril svoju zanietenosť pre novú slovenskú gramatiku: „Ohľadom na výrazy a slová české, jichž p. pôvodca (Záborský) v prácach svojich tu i tam užíva, niekoľko slov nech k objasneniu slúži. Spisovateľ týchto dramatických prác totiž je tiež, jako vôbec známo, z počtu oných literátov slovenských, ktorí najďalej pri jednote spisovného jazyka československého sotrvali, a len vtedy pridružili sa ku stránke nárečie slovenské do písemnictva zaprevadivšej, keď sa konečne presvedčili, že slovenčina jako jazyk spisovný, aspoň nateraz, jedine u nás k cieľu vedie a Slovákov z hlivenia a hriešnej nečinnosti k novému, rezkejšiemu životu a činnému podielubraniu na pohyboch sociálno-literárnych, zároveň iným súkmenovcom slovanským, povzbudiť a pri započatom diele aj udržať v stave jest. Pritom všetkom ale toho domnenia je i básnik náš, že písemnosť slovenská s literatúrou českou tvorí aj napozatým len jednu literatúru československú, a stojí rozhodne na tom, aby jedna od druhej zbytočne sa neodďaľovala, ale vzájemnou podporou a obmedzením sa na to, čo je pre Čechov a Slovákov, žijúcich v pomeroch odchodných, nevyhnutne potrebné, zase jedna k druhej opatrne sa sbližovala.“ V tomto zväzku boli: Poslednie dni Velikej Moravy, Bitka u Rozhanoviec, Felicián Sáh, Karol Dračský, Alžbeta Ludiekovna.

Lžedimitrijady čili Búrky Lžedimitrijovské v Rusku vydal Jozef Viktorín v Pešť-Budíne roku 1866. Obsahujú cyklus deviatich hier z ruských dejín, z obdobia vlády Borisa Godunova a lžedimi-trijovských povstaní, a to: Ubitie Dimitrija, Očarenie Godunova, Lžedimitrij v Poľsku, Pád Godunových, Prvý Lžedimitrij, Druhý Lžedimitrij, Tretí Lžedimitrij, Liapunovci, Poslední zločinci. Vydavateľ venoval toto dielo Charkovskej univerzite. V úvodnom slove (napísanom v ruštine, s následným prekladom pre slovenského čitateľa) vyzdvihol mená slovenských literátov a národovcov Hollého, Šafárika, Kollára a Štúra, zároveň poukázal na to, že v oblasti rozvoja národného života sú Slováci v Uhorsku vo veľmi nepriaznivej situácii.

V tom istom roku vydal Viktorin v Pešti Jonáša Záborského Bájky slovenské. Bolo to tretie, opravené vydanie, ktorého význam zdôvodnil Viktorin v „Predhovore“: „Bájky Jonáše Záborského“ ponajprv v Liptov. Sv. Mikuláši samostatne uverejnené boly. Keď ale roku 1851 p. Pôvodca svoje rozmanité básne a dve reči v obšírnejšom spise pod názvom „Žehry“ vo Viedni uverejnil: i prvé vydanie bájek svojich s niektorými premenami, tam umiestnil a tak podruhé vydal.... Jako mali starí Grékovia Ezopa a Rimania Phädra, a jako majú Francúzi medzi inými svojho Lafontaina, Angličani Gaya, Nemci Gellerta, Maďari Fraya, Rusi Krylova, Poliaci Krasického, Česi Puchmayera a iní iných: tak máme my posiaľ Jonáša Záborského. V Budíne, 1. augusta 1865,Jozef Viktorin. “ Ako príčinu tretieho vydania odôvodnil nedostatkom predošlých vydaní na trhu a skutočnosť, že boli písané po česky. Na žiadosť Viktorina boli bájky v treťom vydaní preložené so slovenčiny. 2. vydanie obsahovalo 68 bájok, tretie vydanie bolo dostatočne rozšírené, obsahovalo 130 bájok.

Rovnako ako Viktorin, i Jonáš Záborský patril k podporovateľom myšlienky založenia Matice slovenskej a neskôr k jej spoluzakladateľom. V júni 1851 podal J. Záborský spolu s J. Kollárom, K. Kuzmánym, M. Štefkom a D. Lichardom žiadosť, „aby mohli svojich rodákov verejne v časopisoch vyzvať k založeniu Matice slovenskej a celú záležitosť spravovať až po potvrdenie stanov”. Dňa 18. novembra 1851 predložili predbežný návrh stanov. Ich snaha sa skončila neúspešne. Táto skutočnosť ho však neodradila od ďalšieho záujmu o Maticu. Otázku založenia Matice neraz konzultoval aj s Viktorinom. Popri svojej rozsiahlej činnosti na poli cirkevnom i literárnom, ktorej Viktorin venoval veľa času, v ňom neutíchala túžba vrátiť sa bližšie k slovenskému prostrediu. Roku 1866 následkom odchodu farára Armina Thuranského do Nagymarošu sa uvoľnilo miesto na fare v mestečku Vyšehrad (Visegrád).

PaedDr. Helena Rusnáková

Vyšehrad bol svedkom multikultúrnej slávnosti
http://www.oslovma.hu/index.php/hu/archiv/185-archiv-nazory-archiv-nazory/1153-vyehrad-bol-svedkom-multikulturnej-slavnosti

Pamätný deň Jozefa Viktorína vo Vyšehrade
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/185-archiv-nazory-archiv-nazory/703-pamatn-de-jozefa-viktorina-vo-vyehrade

Aj v Budapešti si ctia pamiatku J. Viktorina
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/184-archiv-kultura-archiv-kultura/793-aj-v-budapeti-si-ctia-pamiatku-j-viktorina