Počúvam, počúvam... alebo Nebojme sa byť Slovákmi!
Či veríte, či nie, ja počúvam slovenské vysielanie Maďarského rozhlasu. Aj keď viem, že tým veľa riskujem. Už aj tak som podozrivý našim Slovákom...
Som podozrivý našim Slovákom, lebo hovorím po slovensky. Teraz, keď sa prezradím, že takmer pravidelne počúvam aj slovenské vysielanie, budem ešte podozrivejší. Navyše ak sa rozchýri, že mám o ňom aj svoju mienku a na dôvažok ešte začnem aj zabŕdať, čo sa mi páči, čo sa mi nepáči, to už budem asi celkom stratený. Ale nevadí, aj stratený človek je možno na niečo dobrý.
Keď už mám slovo, prezradím vám, že ja počúvam slovenské vysielanie nielen tak mimochodom, akoby som nemal inej roboty, ale zo záujmu, mám z toho totiž často mimoriadny pôžitok. Kde inde by som sa mohol dopočuť napríklad takú správičku, že „v Rakúsku ohoreli kravy“, alebo že istá žiačka, ktorá „pohádzala zo slovenskej rodiny, mochla hodiť do slovenskej školy“. No nie je to milučké? Človeku to až srüdce pochladí. To medzi našimi žiakmi sa vyvíja akési nové nárečie alfeldskej úpravy. Robia tak našim hlásateľkám iste veľké potešenie. Pravda, ani tá tetka nie je na zahodenie, ktorá povedala, že „Mne takto személyesen nebol szimpatikus“. To by bol ten stredný stupeň prekvapenia. Existuje ešte aj vyšší stupeň, ktorý som zažil nedávno, keď som počúval rozhovory z istého letného tábora. Tam hlásateľka kládla otázky v literárnej slovenčine a žiaci, ktorí už 5-6 rokov hodili do slovenskej národnostnej školy, odpovedali v úplne inej reči. Dalo by sa to nazvať aj prešmyknutím toho slovenského nárečia alfeldskej redakcie do maďarčiny, alebo aj vysvedčením u nás zaužívaného „slovenského školského systému“. To je pre mňa užitočné preto, lebo to potvrdzuje oprávnenosť mojej kritiky.
Po tom všetkom musím však povedať, že téma, ktorá ma k písaniu prilákala, je o niečo veselšia. Sú to správy Ildiky Makaiovej z folklórneho festivalu mojich rodákov: Slovákov spod Pilíša. Festival dostal aj prímenie „santovský“, keďže bol usporiadaný v tzv. Skalnom divadle vytvorenom na mieste nedávneho kameňolomu santovských vápenkárov. Zišlo sa tam slovenské obecenstvo a spevácke súbory z Čívu, Santova, Mlynkov, Pilíšskej Čaby, ale aj Nemci z Pilíšskeho Verešváru a Srbi zo Senondreja. Netrpezlivo som čakal, kedy už začnú pod našim slávnym Pilíšom spievať tie pilíšske mnohohlasné...
Ja som tak s pilíšskou viachlasnou piesňou, ako tá naša írečito slovenská teta s maďarskou hymnou: keď začujem jej zvuky, ako by mi mravčeky po chrbte chodili, radostné slzy sa mi do očí tlačia. Aj to hneď došlo na mňa, keď mlynsko-santovsko-čívsky združený spevácky zbor začal spievať hymnu Slovákov v Maďarsku: „Daj Boh šťastia tejto zemi...“, a potom - ako inak - hneď aj po maďarsky: „Uram, áld meg ezt a földet...” (Nech svet vidí, akí sme my tvrdí Slováci!). Dychovka hrala a naši spievali starodávne pilíšske pesničky, ba čo viac, hrali a spievali ich aj verešvárski Nemci! Poznajú ich, veď už stáročia tu žijeme vedľa seba. A čo je zvlášť mojou srdcovou záležitosťou, prišla na rad aj naša pilíšska hymna: „Preleť sokol horu krížom...“, a potom hneď aj po maďarsky: „Száll a madár ágról ágra...“ (Nech svet vidí...).
Osobitne ma potešila poznámka predsedu Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov, člena Peštianskej župnej slovenskej samosprávy Jozefa Havelku, že by sa malo dať na vedomie obecenstvu, že sa bude spievať hymna, aby každý mohol vstať a vzdať tak úctu našej hymne. Veru, má pravdu, zvýšilo by to dôstojnosť slávnostnej chvíle. Aj príhovor pána Kučeru z Pilíšskej Čaby vzbudil moje sympatie, keď povedal, že na takéto podujatia by „viac Slovákov malo sem chodiť“. Celkom iste nielen mne, ale aj mnohým ďalším poslucháčom dobre padli jeho uznanlivé slová o bohatstve hudobnej a spevnej kultúry pilíšskych Slovákov. Skutočne máme byť na čo hrdí. Vďaka patrí aj Ildike Makaiovej, ktorá nám to všetko tak pekne sprostredkovala.
Týmto happyendom by som mohol aj ukončiť môj príspevok. V Mlynkoch sa vraví, že „Na konci pukne bič“, „Všetko je dobré, čo sa dobre končí“. Ale nebol by som to ja, keby som si to nezbabral svojimi poznámkami. Zároveň uznávam, že nie ja - pôvodne Mlynčan - som najvhodnejší na tieto poznámky, keďže podľa ľudovej múdrosti „Nikto doma nie je prorokom“. Berte teda moje poznámky, ako by ste ich boli počuli od niekoho iného.
Čítal som kdesi, že „Hymna - je slávnostná skladba, pieseň ako symbol istého spoločenstva“. Teda hymna Slovákov v Maďarsku je našim symbolom a naša pilíšska hymna je symbolom užšieho kruhu Slovákov, žijúcich v Pilíšskom pohorí. My, Slováci, by sme tieto hymny nemali spievať inou rečou ako po slovensky. Zmenou reči tá pieseň totiž prestáva byť našim symbolom, akože ani napr. nemecká reč nemôže byť symbolom Francúzov, atď. Svoju hymnu si na tomto svete každý spieva vo svojej reči, a teda ani my, Slováci žijúci v Maďarsku, by sme nemali narúšať toto pravidlo. Ďalej, v našej pilíšskej hymne je priliehavé slovo „dúbrava“. To nie je náhoda. Malo by sa to spievať s dlhým ú: „V tých pilíšskych dúbravách...“. Má to tam totiž svoju funkciu, robí to dojem dúchania vetra a hučania hôr. Krátenie hlásky u tento dojem ruší a napokon aj z gramatického hľadiska je chybné. A už len jedna poznámka. Neviem komu ako, ale mne osobne vadí, ak si my, Slováci, svoj tanečný súbor pokrstíme maďarským menom: „Pántlika“. Vyzerá to ako v Mlynkoch „Tót Parti“. To už v celom Santove, alebo širšom pilíšskom kraji nenájdeme jedno priliehavejšie slovenské meno? Mohlo by to byť nárečovo Santovanka, alebo aj Dubinka, Odzemok, v Mlynkoch hudobná kapela mohla dostať meno Pilíšanka, alebo Podhoranka a podobne. Uvoľnime si fantáziu! My, Slováci, ako národ sme rovnoprávnym, ba dokonca aj úspešným členom spoločnosti národov Európskej únie, máme svoj starobylý, rozvinutý a nesmierne osožný jazyk, ktorým sa dohovoríme od Aše (západné Čechy) až po Vladivostok, či Japonské more, máme svoju bohatú kultúru... - a my tu stále ešte vyzeráme, akoby sme sa báli byť Slovákmi, akoby sme nenachádzali v sebe ani štipku národnej hrdosti.
