Naše ľudové zvyky od fašiangov po Veľkú noc...
Fašiangy sa začínajú Tromi kráľmi a končia sa na tzv. Škaredú (Popolcovú) stredu. Slovo fašiangy pochádza z nemeckého slova vast-shane, ktoré vo voľnom preklade znamená posledný nápoj. Toto slovo symbolizovalo, že po ňom nastáva 40-dňový pôst pred Veľkou nocou, ktorý sa v minulosti bral veľmi vážne.
O týchto jarných zvykoch sme sa zhovárali s niekoľkými našimi ženami - Teréziou Holcapfelovou a Katarínou Karmovou z Mlynkov, Evou Kučerovou z Pilíšskej Čaby, Annou Feketeovou, Teréziou Slezákovou a Máriou Zoričovou z Tardošu.
Fašiangové obchôdzky, zábavy a veselice mali rôznymi magickými spôsobmi zahnať zimu a prilákať jar. Počas fašiangov bolo dovolené sa prejedať. Tradičné jedlá boli zabíjačkové špeciality, šišky, fánky, pampúchy a záviny. Samozrejme, nechýbali ani obchôdzky v maskách. Dnes to berieme ako zábavu, ale v minulosti mali masky významný rituálny význam. Čím bola maska strašidelnejšia, tým mala väčšiu moc a ľudia verili, že zlí duchovia sa vyplašia a nebudú ich obťažovať.
Práve preto mali byť posledné fašiangové dni, „ostatky“, dňami bujarej zábavy. Zábava vrcholila na spoločnej veselici v krčme, kde sa z naturálií zozbieraných po celej dedine vystrojila hostina spojená s bujarou tancovačkou. V utorok pred Popolcovou stredou o polnoci pochovávali basu. To znamenalo, že hudobné nástroje zamĺkli, zábavy sa skončili, nastalo obdobie veľkonočného pôstu a ľudia sa mali ponoriť viac do seba.
Z jarných ľudových zvykov a tradícií veľkonočné sviatky sú spojené s mnohými obyčajmi. Veľkonočné sviatky patria k najstarším sviatkom vôbec. Ich základnou podstatou z dôb predkresťanských bolo vítanie jari, v prenesenom slova zmysle víťazstvo života nad smrťou.
Veľká noc je najväčší kresťanský sviatok, ktorý je pohyblivý. Predchádza mu dlhý čas príprav - 40-dňový pôst, ktorý sa dodržiava už dvetisíc rokov. Vo veľkonočnom pôste prestali tanečné zábavy, veselé spoločenské večierky, svadby, priadky a páračky. Umĺkol spev a ozývali sa len vážne pôstne piesne, konali sa rôzne ľudové pobožnosti, Krížová cesta a Svätý Ruženec. Zo ženského kroja zmizli pestré farby a bohato zdobené súčasti odevu.
V Popolcovú stredu gazdinky dôkladne vymyli hrnce, ba niekedy aj vymenili riad, lebo v čase pôstu sa často mastilo len rastlinným olejom, maslom. Počas veľkonočného pôstu strava bola veľmi jednoduchá. Varili jednoduché polievky a omáčky, často využívali kvasenú kapustu, ktorá sa jedávala aj surová s krajcom suchého chleba. Pôstna strava sa skladala aj z rôznych múčnych jedál, zemiakov, kaší, strukovín a sušeného ovocia.
Na Kvetnú nedeľu sa svätili bahniatka v kostole. Ľudia verili, že požehnané bahniatka ochránia celý príbytok pred zlými duchmi, bleskom a podobne. V ten deň sa nesmelo šiť, lebo vraj kto sa pichne, tomu sa nezahojí rana. Ženy v tento deň nepiekli z múky, aby „nezapiekli“ kvety ovocných stromov.
Veľký, resp. Svätý týždeň sa začal Kvetnou nedeľou. V kostoloch utíchla organová hudba a zväzovali sa zvony. Namiesto hlaholu zvonov sa po dedine rozhrkotali rapkáče, klopačky a klepadlá. Chlapci chodievali z jedného konca dediny na druhý a rapkali, čím oznamovali začiatok posvätného ticha, ktoré trvalo až do Bielej soboty. Rapkáče symbolizovali údajne aj hluk, ktorý sprevádzal ukrižovanie Ježiša Krista. Jedným z neodmysliteľným symbolov Veľkej noci sú zdobené vajíčka známe ako kraslice, ktoré sa pripravovali na Kvetnú nedeľu. Dievčatá popoludní, po litánii, farbili veľkonočné vajíčka šupkami z cibule a farbami, najmä červenou.
Na Zelený štvrtok sa obyčajne piekli tzv. judaše z kysnutého cesta. Tvarom mali pripomínať stočený povraz, na ktorom sa obesil Judáš. V tento deň sa malo jesť niečo zelené, aby bol človek zdravý. Varili sa polievky z jarných byliniek, špenát, hlávkový šalát a šťaveľ.
Počas Veľkého piatku bol prísny pôst. Niektorí pili len vodu a jedli iba chlieb. Na Veľký piatok sa nesmela hýbať zem, čiže sa nesmelo pracovať na poli. Nesmeli sa vykonávať nijaké ťažké roboty, ani domáce práce, nezametalo sa, nesmelo sa prať. Všetky tieto príkazy a zákazy vychádzali z toho, že Veľký piatok ako deň umučenia Ježiša Krista sa považoval za sviatok, takže sa už v domácnostiach nemalo nič robiť.
Na Bielu sobotu sa dopoludnie mohlo využiť na poľnohospodárske práce, ale ľudia väčšinou ani vtedy nepracovali. Po dlhotrvajúcom pôste boli žiadanou zmenou v jedálnom lístku i mäsité jedlá, ale len koncom Veľkého týždňa. V Bielu sobotu sa varili tradičné obradové veľkonočné jedlá: údená šunka, klobása, vajcia, chren a kapusta. Chren v ľudovom ponímaní symbolizoval spomienku na horké umučenie Ježiša Krista, ktorému na kríži rímski vojaci ponúkali napiť sa zmiešanej žlče s octom. Piekli sa aj obradové koláče. Bol to predovšetkým okrúhly koláč alebo pletený koláč. Okrúhly tvar symbolizoval slnko, nový život, snahu o zabezpečenie dobrej úrody. Zvykom bolo piecť aj štrúdle – tvarohové, makové a orechové. Veľkonočné jedlá dopĺňalo víno a domáca pálenka.
Veľkonočná nedeľa sa považovala za najväčší sviatok roka, preto sa nesmelo variť, dokonca ani krájať nožom. Preto sa všetko pripravilo na Bielu sobotu. Obradové veľkonočné jedlá sa pripravili do košíka a zobrali sa na svätú omšu v košíku, kde ich posvätil kňaz. Poznamenávame, že aj v súčasnosti je zvykom požehnávanie pokrmov v košíkoch. V košíkoch sú chlieb, šunka, klobása, maslo, vajíčka, tvaroh a soľ. Tieto jedlá sa po požehnaní stávajú sväteninou. Požehnané jedlo sa musí skonzumovať tak, aby z neho nič nevyšlo nazmar. Jedli sa aj omrvinky, lebo keby sa tak nestalo, bola by aj úroda ohrozená, napr. krupobitím. Čo sa neskonzumovalo, to sa hodilo do pece a spálilo.
Na Veľkonočnú nedeľu bola aj zábava pre mládež. Večer sa mládenci zišli v niektorom dome, cez noc sa zhovárali, pili, spievali a Veľkonočný pondelok ráno, niekedy ešte za tmy, začali po dedine chodiť oblievať a šibať dievky. Oblievačky a šibačky patrili k najobľúbenejším zvykom roku v našich dedinách, ktoré majú dlhú tradíciu a ich korene siahajú až do pohanských čias. Polievalo sa výdatne, zásadne studenou vodou, priamo zo studne alebo potoka. V minulosti dievčatá chceli byť vyšibané a obliate, lebo sa hovorilo, že ktorá nebude vyšibaná, oprašivie, chytí sa jej nejaká choroba. Bola by veľká hanba, keby nejaké dievča zostalo nepoliate alebo nevyšibané.
Súčasťou šibačky boli aj rôzne riekanky:
„Šibi, ryby, mastné ryby, kus koláča od korbáča. Kázal kadlec aj kadlečka, aby dali tri vajíčka. Jedno biele, druhé čierne, to je moje potešenie. Aj kus baby, aby boli naši radi.“
Odznela aj takáto žartovná riekanka:
„Šibem, šibem túto hlavu, aby nebolela; tento chrbát, aby dobre noše vláčil; tieto ruky, aby dávali mužovi peniaz; túto papuľku, aby nepapuľovala a tieto nohy, aby dobre bežali.“
Každá dievčina, ktorá bola vyšibaná, priviazala mládencovi na korbáč farebnú stužku, takže do večera boli šibáky krásne vyzdobené. Do výslužky sa dávali aj maľované vajíčka:
„Toto vajíčko, moje srdiečko. Koho ja milujem, tomu ho darujem. Teba, ja, Janíček, teba ja milujem, tebe toto vajíčko, tebe darujem.“
Mládencom niekedy dávali aj vypiť a zajesť si klobásu, slaninu a vajíčka. Gazda po tomto významnom akte nalial mládencom pálenku a gazdiná ich odmenila farebnými vajíčkami. Oblievačku skončili pred svätou omšou, keď dievky odišli do kostola. Večer sa mládež poschádzala do jedného domu, alebo do krčmy, kde bola zábava s muzikou.
Starší ľudia spomínajú, že dievky tiež kúpavali chlapcov, ale v utorok..
