Pilis-Szlovák
O slovenskej krajine hovoríme najmä preto, že hneď vo vrchoch nad mestom a pod nimi je celý rad slovenských obcí. Aspoň ešte trocha slovenských. Čisto slovenské boli pritom všetky obce, ktoré spomeniem, aspoň posledných tristo rokov. Ako to dnes v tomto kúte sveta vyzerá?

Popod kopce s názvami Kis Sztrázsa (čítaj Stráža) a Nagy Sztrázsa (čítaj tiež Stráža) dôjdete do dedinky Pilisszentlélek - Huť. Usadili sa tu Slováci najmenej pred tristo rokmi. Zaujímavým „slovenským artefaktom“ je krčma u Švejka. Dedinský kostol je akýmsi pomníkom slovensko-maďarskej vzájomnosti. Do areálu kostola sa vchádza peknou drevenou vyrezávanou bránou, ktorá má skôr nádych skôr indiánskeho totemu ako slovenských drevorezieb. Veď sa jej aj zvyčajne hovorí sikulská brána. Čo hľadá tu, kde Sikul ani nezakopol? Na kostole je pamätná tabuľa pripomínajúca slávny výrok spomínaného kardinála Rudnaya - „Slovák som a keby som bol aj na Petrovom stolci Slovákom ostanem“. V maďarčine na tej istej tabuli je však nápis: „Veľkému maďarskému cirkevnému činiteľovi a štátnikovi“. Vedľa je pamätná tabuľa Petrovi Pázmáňovi s textom: „Dobrý pastier svojho ľudu, majster maďarskej reči, mecenáš slovenského jazyka.“

Južne od dediny ponad kopec, vzdušnou čiarou asi len štyri kilometre sa nachádza obec Kesztölc - slovensky Kestúc. Jej slovenskosť na začiatku 20. storočia dvadsať rokov zabezpečoval miestny farár Jozef Šrobár - brat Vavra Šrobára, jedného zo zakladateľov Česko-Slovenska. Sem chodievali a svoje dojmy opísali známe osobnosti: Jozef Gregor Tajovský (Z Martina na Kestúc) či Štefan Janšák (Posledný suplikant). O kus ďalej na juhovýchod je obec Piliscsév - slovensky Čív. Ako vyzerala za prvej svetovej vojny sa dozviete tiež zo spomienok Štefana Janšáka. Je to posledná z pilíšskych slovenských obcí, ktoré patrili do historickej Ostrihomskej stolice.

Nasledujúce obce sú už súčasťou veľkej Peštianskej stolice. Nádherne položený je Pilisszántó - slovensky Santov. Do dnešných dní je „značne slovenský“, nájde sa aj zopár slovenských nápisov na úradoch a obchodoch. A na ulici sa veľmi často dohovoríte so staršími po slovensky. Prežíva i snaha po uchovaní slovenských stôp. Dvojjazyčná publikácia dlhoročného starostu Jozefa Szőnyiho Takto som pálil vápno alebo dokument o slovenských nápisoch na miestnom cintoríne, ktorého je spoluautorom, to dosvedčujú. (Mimochodom, starosta mi porozprával aj o tom, ako si jeho otec musel zmeniť pôvodné priezvisko Škripek.) Žiaľ množstvo súčasných aktivít, kultúrnych počinov - zaujímavá kaplnka nad obcou, vstupná brána a pod. majú vrchný náter (a nielen v tejto obci) už len jednojazyčný - po maďarsky.

Len sa prehupnete cez sedielko popod Pilíš a ste v obci Mlynky - maďarsky Pilisszentkereszt. Je to azda najslovenskejšia dedina v tejto oblasti. Preto býva i vďačným cieľom návštev slovenských štátnikov a politikov. Tohto roku tam bol aj prezident Gašparovič. Slovenskosť obce potvrdzuje doteraz niekoľko nápisov na službách, názvy ulíc (všimnete si, že maďarské úradné názvy nie sú prekladom ich slovenských ekvivalentov - žeby náznak potláčania pôvodnej etnicity obce?), zopár pamätných tabúľ. Ale najslovenskejšie sa cítite v Hostinci pod Pilíšom. Obsah a slovenská forma krčmových rečí vám bude „sladko“ znieť ako v ktorejkoľvek krčme Liptova, Turca, Spiša či Záhoria.

Súhvezdie šestice pôvodne čisto slovenských obcí uzatvára Senváclav - Pilisszentlászló. Priznám sa, že k tejto obci som si vytvoril silne emotívny vzťah. Tvorivé „stáže“ v miestnej Jánošíkovej krčme (na vývesnom štíte je názov len v slovenčine) s jej majiteľom mi však dali skutočne kvalitnú sumu poznatkov o minulosti i súčasnom stave Slovákov v tejto časti sveta. Rudo Fraňo je nielen dlhoročný starosta tejto obce a povolaním staviteľ, ktorý obnovoval hrady vo Vyšehrade či Ostrihome a ktorého ruky postavili tiež množstvo obytných domov. Je aj literát a prekladateľ - píše knihy z histórie „svojej“ obce, aktívne prekladá diela slovenskej literatúry do maďarčiny, všestranne naplňuje kultúrne záujmy obyvateľov tejto obce. Pri uvádzaní jeho prekladu Jánošíka v maďarčine padla otázka, prečo Slovák v Maďarsku prekladá slovenský román do maďarčiny, keď je určený predovšetkým tamojším Slovákom? Odpoveď z úst kvalifikovaných, z úst „aktívneho Slováka“ v Maďarsku znela: „Aby si ho mohli prečítať aj naši Slováci...“.

Slovenský náter opadáva

Áno, je faktom, že slovenský šat týchto obcí a života ich obyvateľov je už značne obnosený a potrhaný. Výrazne vykukuje čisto maďarský háv. Položme si preto otázky o stave a perspektívach slovenského života pod Pilíšom a v Maďarsku vôbec. Nehľadajme na ne pritom hocijaké, a najmä nie cholerické odpovede. Vychádzajme z reality, ktorá zjednodušene sa dá vyjadriť nasledujúcimi tézami:

1. Slováci v Maďarsku sú občania maďarského štátu a sú to lojálni občania bez výhrad. Lojalita k maďarskému štátu je u nich na prvom mieste. Tunajších Slovákov by ani vo sne nenapadlo použiť argumenty jedného slovenského maďarského politika, ktorý charakterizoval komunitu Maďarov na Slovensku takto (hoci želanie bolo asi otcom myšlienky): „Výsledky sociologického prieskumu o identite Maďarov na Slovensku svedčia o tom, že ľudia cítia najtesnejšiu spätosť so svojou obcou, potom so svojím regiónom a až na treťom mieste sa umiestnila spolupatričnosť k maďarskému národu. Spolupatričnosť k určitému štátu respondenti zaradili až na piate-šieste miesto. Lojálnosť nie je možné vynútiť, tá je založená na priateľskom prístupe a na úprimnosti,“ skonštatoval tento politik a ďalej uviedol že je dôležité, aby Maďari neodchádzali zo svojej rodnej zeme, čoho sme svedkami v súčasnosti. Podľa neho najpodstatnejším odkazom svätého Štefana pre súčasnosť je, že aj súčasná generácia musí sformulovať svoje priority, a v dobrom slova zmysle musí znovu obsadiť domovinu. Ako povedal, „rodič, ktorý si dá aj teraz zapísať svoje dieťa do slovenskej školy, keď sme už členmi Európskej únie, sa stále nezbavil národnoštátnych koordinát”. Nuž nezbavili sa ich ani Slováci v Maďarsku.

2. Maďarský štát nevytvára dostatočné podmienky pre udržanie svojbytnosti Slovákov v Maďarsku. V histórii sme boli mnohokrát svedkami buď priamočiaro násilného alebo aj sofistikovanejšieho konania štátu i maďarskej spoločnosti vôbec. Asimilačný tlak na slovenské obyvateľstvo z maďarskej strany existoval ešte v Uhorsku, aj keď boli vtedy Slováci jeho „spoluzakladatelia“. Mal rozličné podoby. Zosilnel za Horthyho - čo zjavne súviselo s „Trianonskou traumou“. Neskôr prišlo pomaďarčovanie mien. Zmiernila ho „reciprocita“ ako určitý status quo vo vzťahoch medzi Slovenskom a Maďarskom počas druhej svetovej vojny. Začiatkom konca slovenskej menšiny vraj bola repatriácia ako agresívny zásah v tomto prípade československého štátu. S tým však nesúhlasím! Postupná strata slovenskej identity Slovákov v Maďarsku vrcholí v „ľudovodemokratickom“ Maďarsku. Zrušenie menšinového školstva - toto bol začiatok konca... Bol to možno ten povestný posledný klinec do slovenskej rakvy v Maďarsku. Maďarsko musí radikálne zmeniť ciele, obsah a prostriedky národnostnej politiky voči svojim Slovákom.

3. Slováci v Maďarsku sa musia buď reslovakizovať alebo jazykovo stratiť. Sami nemajú dosť sily na zvrat vo svojom osude. Skutočne, pokiaľ si sami neujasnia, akú mieru slovenskosti si chcú zachovať, pokiaľ ich k tomu nebude nútiť spoločenské prostredie a pokiaľ nebudú mať doslova neobmedzený prístup ku zdrojom na svoje zachovanie a najmä na obnovenie svojej slovenskosti - všetko je zbytočné. Tomuto cieľu je potrebné podriadiť prácu, voliť prostriedky a hľadať spolupracovníkov.

4. Slovensko musí zmeniť svoj prístup k starostlivosti o Slovákov v Maďarsku. Doteraz len bedákame nad osudom Slovákov v Maďarsku - často falošne -, nad nespravodlivým prístupom maďarského štátu a Maďarov vo všeobecnosti. Ale robíme niečo preto, aby sa to zmenilo? Pokus o revitalizáciu slovenskej menšiny v Maďarsku bez akéhokoľvek narušenia ich lojality k maďarskému štátu - toto by mal byť hlavný cieľ slovenskej politiky voči Slovákom v Maďarsku. Myslím, že revitalizácie sami, bez slovenskej pomoci a maďarského štátneho tlaku, nie sú schopní.

Obnovme pôvodné farby

Nasledujúce slová sú veľmi skratkovité, možno nie vždy dokonalé ale sú úprimne hľadajúce. Vychádzajú zo slušného poznania reality a zo snahy hľadať pozitívne, tolerantné riešenia:

Súčasný stav slovenskej komunity v Maďarsku máme na svedomí všetci, od hláv štátov až po hierarchicky najnižšie stojaceho občana na oboch stranách Dunaja. Slováci v Maďarsku na aktívne ovplyvňovanie svojho osudu asi rezignovali. Maďarská štátna moc nepodporovala a nepodporuje žiadne ostrovy pozitívnej deviácie. Slovenská vlasť po skončení akcie „vlasť volá“ pred šesťdesiatimi rokmi spokojne zaspala. Aké sú možnosti ďalšieho vývoja?

a) Pesimistická možnosť v podobe asimilácie slovenskej menšiny. Je pomerne reálna. Slovenská pomoc sa pri nej prejaví nanajvýš v doterajšej symbolickej podobe, ako príspevok (skôr morálny) na niektoré folklórne zaujímavosti.

b) Polooptimistická možnosť, ktorou je tzv. „írsky variant“. To znamená, národnostná menšina bez znalosti národného jazyka.

c) Pokus o revitalizáciu slovenskej menšiny v Maďarsku. Ako už bolo spomenuté, toto by mal byť hlavný cieľ slovenskej politiky voči Slovákom v Maďarsku. Na to je potrebné otázku prežitia upraviť aj legislatívne - na maďarskej strane zakotviť „štátny tlak“ na udržanie slovenskosti; jeho obsah je záležitosťou maďarskej strany. Zo Slovenska zintenzívniť všetky formy pomoci - spracovať vnútorné slovenské koncepčné materiály (priame financie, mediálne pokrytie, materiálna pomoc (knihy a iné kultúrne statky). Zviditeľniť a zviditeľňovať slovenskú menšinu in situ, tam, kde sa nachádza. To znamená dôslednú dvojjazyčnosť vždy a všade a vždy - čo je aj otázka peňazí - a to aj napriek možnej neochote niektorých domácich Slovákov. V slovenčine nielen ulice, ale aj sochy, pamiatky, texty, hlásenia rozhlasu. Obnoviť výučbu slovenčiny - zaviesť v škôlkach a na školách povinne slovenský jazyk, zintenzívniť jeho výučbu, uvažovať aj možnostiach osvojovania si slovenského jazyka na Slovensku (ako štúrovci voľakedy maďarčinu). Ekonomický rozmer - usmerňovať investície do týchto oblastí, vlastenecky orientovaný cestovný ruch (dovolenka v Maďarsku medzi svojimi ap.)

Slováci v Maďarsku sú jednou z farieb, ktorá tvorí rôznorodosť tamojšieho života. Bola by škoda, keby zanikli pod jednofarebným náterom. Súčasťou svojej vlasti a štátu sú a zostanú. No naša podaná ruka by im mohla pomôcť, aby v jeho pestrosti zažiarili v plnej sile.

Jozef Schwarz (Bratislava)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

.

.

.

.

..........................................................................................................................................................................

Doplnkové informácie