Zbadal som ju, lebo som pre ktovie akú príčinu vyberal knihy z prvého radu na polici, ktoré obvykle zacláňajú tie vzadu. Prečítal som si ju znova. A tak sa zrodil tento môj príspevok. Prečo práve do časopisu Slovákov v Maďarsku? Za to môže obsah a najmä miesto kde sa odohráva príbeh opísaný v knihe. Najprv krátko o autorovi knihy a dobe jej vzniku. Ján Domasta bol spisovateľom historických príbehov predovšetkým pre mládež. Narodil sa v obci Cabaj - Čápor (medzi Nitrou a Šaľou) v roku 1909. Už nežije. V jeho rodnej obci je po ňom pomenovaná základná škola. Známe sú jeho rozsiahle, až štvorzväzkové „Povesti o hradoch“, ktoré aj podľa literárnej kritiky sú trvalejším prínosom do historickej prózy. Písal aj spolu s Vladimírom Plickom (bratislavským historikom a pedagógom - bratom známejšieho Karola Plicku) historické príbehy ako: Tatári a Turci, Kuruci, Zbojníci, Na úsvite.
Niekoľko jeho ďalších kníh zobrazuje sociálnu tematiku: Tonka a iné poviedky, Nedele bez harmoniky. Azda bol trocha v tieni iných spisovateľov, ktorí písali historickú prózu, napr.: Jozefa Horáka, ktorý sa venoval najmä banskoštiavnickej histórii (Zlaté mesto, Strieborné hlbiny, Sebechlebskí hudci) alebo Ľuda Zúbka (Jar Adely Ostrolúckej, V službách Mateja Hrebendu). Na rozdiel od týchto autorov niektoré knihy Jána Domastu nevychádzajú v nových vydaniach. Platí to aj o knihe „Mladý vlk“ - príbehu mládenca z doby „slovenskej dávnovekosti“, alebo o knihe, ktorá je predmetom tejto state. Neviem, do akej miery to zapríčinili obdobie vzniku knihy, námet a lokalizácia príbehu.
Kniha Veľké skúšky bola vydaná v roku 1948 v Štátnom nakladateľstve v Bratislave, kde bol Domasta redaktorom. Môj (skôr intuitívny) názor je, že autor trochu reagoval aj na obdobie vyrovnávania sa s premenlivosťou slovensko-maďarského spolužitia ostatných 10 rokov. Rok 1938 - Viedenská arbitráž - nespravodlivá násilná zmena hranice na juhu Slovenska doplnená Aprílovou zmluvou v roku 1939, ktorá nespravodlivosť na slovenskej strane ešte zvýšila (zabratie územia Sobraniec a Stakčína). Nieslo to so sebou vyháňanie slovenského obyvateľstva a u tých, ktorí zostali, znamenalo dlhoročné príkoria, utrpenie a často aj smrť najmä na východnom fronte. V tomto prípade nielen obyvateľstva slovenskej národnosti. Rok 1945 - víťaz berie všetko a kolektívna vina Maďarov (tak isto ako Nemcov, ktorú uznávali aj v Maďarsku) a pokus o odsun slovenských Maďarov do Maďarska (našťastie sa nerealizoval), ale aj násilné vyrovnávanie účtov v podobe vyhosťovania mnohých slovenských Maďarov do českého pohraničia. V rokoch 1946 a 1947 vzájomná výmena obyvateľstva, ktorá na strane maďarského obyvateľstva nenašla živnú pôdu. Z hľadiska nápravy krívd v tejto oblasti konečne rok 1948, ktorý právne obnovil plnohodnotný stav československého občianstva českým a slovenským (československým) Maďarom.
Na pozadí týchto udalostí lepšie pochopíme vyrozprávaný príbeh v tejto knihe a jeho lokalizáciu. Historicky je zasadený do obdobia príchodu kočovných kmeňov, z ktorých mal jeden meno „Maďar“, do Karpatskej kotliny. Autor používa pojem Uhor, Uhri. Píše: „Akože sa volajú tí... noví nepriatelia? Všelijako. Priam ako u nás sú Novohradčania, Vyšehradčania, Nitrania a iní, tak aj u nich sú rozličné kmene. Lež spoločné meno majú Uhri.“
Príbeh sa odohráva asi v poslednom decéniu 9. storočia. Územie, na ktorom sa rozvíja je dnešná Dunajská zákruta a vrchy v okolí Vyšehradu (Visegrádu), v knihe nazývané „Plešský kraj“ (Piliš - Pleš). Hlavným hrdinom je jeden zo synov vyšehradského župana (špána - ispána), ktorý v rámci skúšok dospelosti vybojuje boj nielen sám so sebou, ale dostane sa aj do prvých bojov medzi prichádzajúcimi uhorskými bojovníkmi (predchodcami dnešných Maďarov) a miestnymi Slovanmi - predchodcami dnešných Slovákov. Nehodnotím kvalitu samotného príbehu knihy. Určite však nesie všetky dobré znaky literatúry pre mládež v podobe zdôrazňovania takých vlastností u mladých ľudí, ako sú čestnosť, odvaha, zodpovednosť, spravodlivosť a tolerancia k iným.
Prizrime sa bližšie na zemepis príbehu. Dej má svoj začiatok na župnom hrade Visegrád a v jeho okolí. Čitateľa upozorňujem, že pôvodné sídlo župy bolo na dnešnom vrchu Sibrik (Sibrik domb), dnes sa zdôrazňuje najmä jeho rímska minulosť. Oveľa menej slovanská a včasnouhorská - arpádovská. Zápletky putovaní, bojov, únosov, hrdinských i obyčajných skutkov zavedú nášho mladého hrdinu (a jeho brata) na rozličné miesta. A tak prechádzame na západ od Vyšehradu cez Dimiš (Domos), Moravce (Pilismarót), Strehom (Esztergom). Dolu Dunajom zase cez Bohdanovu osadu (Dunabogdány), Tachovu osadu (Tahitótfalu - časť Tahi), Pomaz (Pomáz) a Zbehy (Izbég). Hrdina sa viackrát dostane aj na novohradský breh Dunaja cez Veľký ostrov (Szentendrei Sziget) a obchádza osady Besov dvor, Sob (Szob) a Verice (Veroce). Mihne sa i vzdialenejšia Preborova osada (žeby Perbál?) - bola vari na tri dni cesty na juhozápad od Vyšehradu. Striehla priechod po rovinke pod Čiernymi horami. V príbehu majú svoje miesto aj postavy z Jasovej osady (Pilisjászfalu) na poludňajšej strane strmej Pleše (Pilíš, 756 m.n.m.) a z osady pri Búde (Buda - dnes časť Budapešti).
Samozrejme, že je to všetko autorská licencia a na druhej strane pokus o dnešnú lokalizáciu - zase moja licencia. Knižka však príbehom a celkovým vyznením podľa môjho názoru je pozitívnym vkladom do súčasnosti. Pomáha zaľudniť históriu, obnažuje korene našej existencie (slovenskej a maďarskej) na tomto karpatsko-dunajskom území a pomáha spoznať nás takých, akí sme. Predovšetkým vedie nás k úspešnému spolužitiu a vzájomnej hrdosti na úzko prepletené dejiny, ktoré jedny bez druhých ani neexistujú. Prečítajte si záverečný dialóg knižných hrdinov:
- Neverím, žeby sme mali pokoj od nich. Lebo na východ nemôžu, odtiaľ ich ženú nepriateľské kmene. Ak sa im nepošťastí vrhnúť iným smerom, nuž zdá sa mi, že ich jednako len musíme prijať medzi seba...
- Veď keby nešli tak divo. Uživili by sme sa. Krajina je veľká a úrodná, No keď jednako len prídu, veľa vody odtečie dolu Dunajom, kým sa spriatelíme.
- Veru, veľa nám príde vytrpieť, lebo sme už zmäkli. Ale raz príde čas, keď všetci v týchto končinách budeme žiť ako krvní bratia, keď nebude neprávosti, čo by nás rozštepovala...
A vidíte, prešlo iba 1100 rokov a nejaké drobné....
P. S.:
Kniha má pekné ilustrácie. Pozrel som sa v tiráži, kto je ich autor. Uvedené meno: Etela Tirindová - Ižófová mi nič nehovorilo. Využil som internetový vyhľadávač a... nič. Skúsil som Tirinda (bez ová) a Izsóf (nie fonetické Ižóf) a ajhľa! Dozvedel som sa, že existuje Peter Tirinda, významný odborník v oblasti prístrojovej, automatizačnej a regulačnej techniky (má aj množstvo ďalších angažovaných prístupov k životu, ale tie nie sú predmetom tejto úvahy). Najdôležitejšie však bolo zistenie, že jeho matka je práve „Etelka, rodená Izsófová - 2 x vyhrala 1. miesto v celoštátnej súťaži insitných výtvarníkov Slovenskej republiky, známa vo výtvarných kruhoch, ilustrátorka rozprávkových kníh, navrhovateľka poštových známok“ A tak aj v ilustrátorke knihy Jána Domastu sa ukázala slovensko-maďarská previazanosť - prinajmenej v rôznorodosti písania jedného a toho istého - priezviska.
