Alexander Kormoš a s ním Imrich Fuhl, Michal Hrivnák, Štefan Kraslán a Gregor Papuček tvorili redakčnú radu literárno-spoločenského časopisu SME v r. 1988 - 1992 v Maďarsku. Spolu s ďalšími autormi (Mária Fazekašová, Veronika Halušková, Juraj Dolnozemský, Oldřich Kníchal, Ján Chlebnický, Pavol Samuel, Gabriel Hattinger) sa na prelome režimu, pred 15 rokmi, výrazne ohlásili novou formou slovenskej čitateľskej verejnosti doma i vo svete. Okrem umeleckej prednosti tejto „generácie“ jej možno bez okolkov pripísať aj status otvorenejších, kritickejších, húževnatejších a odvážnejších krokov na obranu národných, kultúrnych, duchovných a ľudských práv všetkých Slovákov, ktorí žijú v Maďarsku, ako to bolo neustále cítiť v režimistických rokoch viacerých historických etáp. Prenikavejší hlas viacerých autorov, najmä Gregora Papučka, Imricha Fuhla, Alexandra Kormoša, Michala Hrivnáka, Pavla Samuela, Juraja Dolnozemského, nesmeroval len do čitateľských krúžkov, literárnych besied či besiedok, priateľských posedení či umeleckých prezentácií, ale i do útrob vlastného národného života, štátnej exekutívy, mlčiaceho Slovenska, slobodného slovenského zahraničia. Veď A. Kormoš sa už v r. 1988 zúčastnil v Semmeringu (Rakúsko) na štvrtom Svetovom festivale slovenskej mládeže, kde tzv. socialistický sektor „orgány“ nepustili a vtedajšie štátne i matičné vedenie ponuku organizovať festival na Slovensku rázne odmietli. Ich výstup z kabinetu na fórum si zaslúži nielen uznanie, ale i ocenenie, pretože básne, úvahy, eseje, memorandá, požiadavky, ohlasy, interpelácie, prosby sú - ako vieme - napriek enormnému úsiliu slovenskej komunity v Maďarsku, médií, vedy a výskumu, pedagogiky, školstva kultúry, duchovného života, samosprávnych a štátnych orgánov, spolkov, zväzov atď. aj po 15 rokoch „slobody a demokracie“ - aktuálne a živé. Ďakujeme - pravda - všetkým, ktorí celé desaťročia prispeli a prispievajú do tejto „ratolesti“ slovenského národa vo svete. Pokúsme sa ich vnímať pod osobitným zorným uhlom, pretože v integrovanej Európe, kde platia alebo majú platiť také či najmä také medzinárodné dohody ako Rámcový dohovor o ochrane národnostných menšín, ako i Európska charta regionálnych alebo menšinových jazykov - obe s najvyšším, ba až nadpriemerným štandardom plnenia na Slovensku - v Maďarsku, Poľsku a v Chorvátsku si na nich príliš nezakladajú. Aj vinou nevšímavého Slovenska. A práve k týmto „večne živým“ okruhom prinášame súčasné postoje dvoch z nich: básnika Gregora Papučka a spisovateľa, básnika Michala Hrivnáka, ktorí žijú v Budapešti.
Gregor Papuček a Michal Hrivnák nám i slovenskému svetu
Patríte do skupiny - dovolili sme si to nazvať - generácie, ktorá na konci 80. rokov otvorene vystúpila proti asimilácii Slovákov v Maďarsku a za ich národné, kultúrne, duchovné i jazykové práva. Začali ste vydávať časopis SME (1988 - 1992). Čo vás viedlo k tomuto postupu a ako to hodnotíte takmer po 16 rokoch?
- Budete iste prekvapený, keď vám prezradím, že náš časopis SME vznikol z omylu. Začiatkom r. 1988 všetky národnostné zväzy dostali po 400 tisíc forintov, aby si vydali literárny časopis. Bol som vtedy predsedom Literárnej sekcie DZSM a myslel som si, že ide o založenie periodika. Napísal som žiadosť, odôvodnil som, prečo je nevyhnutne potrebný takýto časopis, podložil som to osemročnou aktívnou prácou našej organizácie, vypracoval som aj plán nultého čísla a odovzdal som to generálnej tajomníčke DZSM. Keď potom zvolali generálnych tajomníkov na ministerstvo kultúry, aby sa definitívne rozhodlo, ako chce kto použiť tie peniaze, nikto nebol tak pripravený ako naša generálna tajomníčka. Preto sme dostali vyššiu sumu ako ostatní. Vysvitlo však aj to, že ide nie o založenie, ale o jednorazové vydanie časopisu. My sme však už boli rozhodnutí. Vo vydavateľstve pracoval Alexander Kormoš, mal skúsenosti, jeho sme poverili úlohou šéfredaktora a koncom roka 1988 vyšlo prvé číslo časopisu SME. Bola to výnimočná udalosť, ktorá dokázala, že občas aj omyl môže byť osožný. Aby sme z poskytnutej sumy mohli vydať aj ďalšie číslo, všetci sme sa zriekli honoráru a žiadali sme si ďalšie financovanie časopisu.
G. Papuček
Skupina slovenských menšinových literátov v Maďarsku r. 1980 začala vydávať svoj časopis Sme ako reakciu na jediný, pritom však cenzurovaný tlačový orgán Slovákov v Maďarsku - Ľudové noviny. (Existenciu cenzúry potvrdzuje aj prvý samizdat Slovákov v Maďarsku, Budapešť 1990). Neočakávané, zato však občas atraktívne mediálne prejavy jeho autorov po r. 1989 spôsobili toho času všeobecný rozruch. Ich postoje, ktorými sa prezentovali čoraz častejšie aj v domácej väčšinovej tlači i na Slovensku, vyvolali niekedy podráždené reakcie nielen v radoch niektorých predstaviteľov väčšinového národa, ale aj v samotnej národnosti. Uvediem v tejto súvislosti príznačný prípad. V poprednom maďarskom časopise známa osobnosť maďarského kultúrneho života uverejnila až príliš kritický článok týkajúci sa uvedených postojov našich menšinových dejateľov. Autor týchto riadkov naň reagoval v tom istom časopise v podobnom ostrom štýle. Jeden spomedzi vedúcich predstaviteľov menšiny - zrejme v duchu porekadla Quod licet Jovi, non licet bovi - oslovil účastníka polemiky: „Ako si si smel dovoliť napadnúť tohto uznávaného človeka!“ Samozrejme, nie tento jediný, ale viac ďalších podobných „výčinov“ malo neskôr zo strany odvážlivca existenčné následky. Uviedol som túto historku, hoci trošku zjednodušene, lebo obsahuje všeobecnú skúsenosť, že totiž slovenská menšina v Maďarsku za svoje poroby nemôže obviňovať vždy iba väčšinový národ, často aj sami prispievame ku kopaniu jamy. Veru, počas minulých 18 rokov aspoň tí menej poddajní museli pykať za svoje „hriechy“. Medzitým slovenské menšinové grémium rokov spoločenských zmien bolo postupne vystriedané, nastúpila mladšia generácia, zdá sa, že ona už odpustí „starým rebelantom...“. Trpké skúsenosti z tých čias však neostali bez stopy - vystríhajú k opatrnosti ako už toľkokrát v histórii...
M. Hrivnák
Po r. 1990 mali Slováci viac možnosti domáhať sa strát, ktoré na nich napáchal bývalý asimilačný režim v Maďarsku. Máte pocit ich kompenzácie alebo sa postoje štátu voči vašim, dnes už európsky garantovaným právam, nezlepšujú?
Tých asimilačných režimov tu bol celý rad, počnúc ukončením 1. svetovej vojny a končiac dnešným dňom. Obdobie medzi dvoma vojnami pre tu žijúcich Slovákov bolo apokalypsou odnárodňovania. Slovenské deti, ktoré nevedeli po maďarsky, vyučovali učitelia, ktorí nevedeli po slovensky. Tu školy fungovali a podnes fungujú ako Grünwaldove mlynčeky: vchádzajú do nich slovenské deti a vychádzajú z nich Maďari. O metódach, ktoré sa pritom v škole aj mimo školy používali, by sa dali písať romány zahanbujúce pojem človeka. V tejto krajine je národnostiam jedno, aký režim je, všetky doterajšie režimy, vrátane aj toho súčasného, si našli svoje spôsoby na účinnú asimiláciu Nemaďarov. Naše európsky garantované práva aj dnes existujú len na papieri, na ktorom je napísané, že máme právo na parlamentné zastúpenie, ale v praxi tam zastúpenie nemáme, máme právo vzdelávať sa v materinskom jazyku, ale slovenské školy nemáme; „akákoľvek diskriminácia menšín je zakázaná“, ale tá diskriminácia na každom kroku existuje bez akéhokoľvek právneho následku atď. Čiže negatívne postoje štátu k národnostným menšinám naďalej pretrvávajú.
G. Papuček
Po r. 1990 nastali nesporne pozitívne zmeny: odvtedy sa zrodil - i keď nie bezchybný národnostný zákon; máme aj menšinové samosprávy (i keď ich berú vážne iba zriedka); generácia po nás sa tieto možnosti snaží využívať; i keď pomaly, predsa buduje základy kultúrnej autonómie! Avšak človek, ktorý pred r. 1990 ako pracovník Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku stál desaťročia na špičke organizovania literárneho života tunajšej Slovače, stál pri kolíske ich literárneho spolku, bol vždy členom jeho vedenia, od r. 1997 až do r. 2003 predsedom, sotva aby dokázal autenticky potvrdiť skutočnosť kompenzácie strát napáchaných asimilačnými trendmi za takých okolností, keď napríklad práve táto najslovenskejšia, kedysi najaktívnejšia občianska organizácie menšiny - Združenie slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku - vraj z nedostatku finančných prostriedkov zanikla (od r. 2002 prakticky neexistuje, žiadne aktivity nevyvíja, so svojimi členmi neudržiava ani kontakty. Pritom aj v tomto prípade tiež by bolo na mieste položiť si otázku: Aký podiel máme my sami na vytvorení tohto stavu, sme pripravení vždy využiť dané osobné i vecné prostriedky účelovo?!
M. Hrivnák
Vydali ste viacero literárnych diel, ktorými ste obohatili slovenskú, ale i maďarskú kultúru v štáte, kde žijete. Aký osud táto literatúra zdieľa, pokiaľ ide o čitateľský záujem v krajine?
Naša literatúra v Maďarsku je mizerne podporovaná. „Stará sa“ o ňu Nadácia pre národné a etnické menšiny, ktorá je chudobná ako kostolná myš. V roku 2006, aby som nešiel po príklad príliš ďaleko, žiadala CSS podporiť iba jednu zbierku detských básní a jednu CD platňu zhudobnených detských básní, ale táto nadácia ani jednu nepodporila, hoci záujem o ne by ešte stále bol. A bol by aj väčší, keby sme mali tie školy, ktoré nám štát na papieri tak „štedro“ zabezpečil, tú CD platňu, ktorú sme nemohli vydať, to vydavateľstvo kníh, ktoré sme nikdy nemali, keby nám náš maďarský štát zabezpečil to, čoho sa pre svoje menšiny žijúce v okolitých štátoch tak rázne dožaduje. Starostlivosť o kultúru ľudí v Maďarsku je postavená nie na občianskom, ale na etnickom princípe. Slovenskí, rumunskí atď, občania dostanú podporu, aj keď tu dane neplatia, ak sú Maďari, ale maďarskí občania, ktorí tu dane odvádzajú, dostanú len omrvinky alebo aj nič, ak nie sú Maďari. Preto neexistuje slovenské vydavateľstvo ani slovenské kníhkupectvo, ale ani slovenské školstvo, ktoré by vychovávalo slovenských čitateľov. Keď nám vyjde kniha, sami si ju rozširujme ako kedysi Matej Hrebenda. Pre nás je tu v tomto smere ešte stále 19. storočie.
G. Papuček
Ja osobne by som bol šťastný, keby sa práce mojej skromnej literárnej činnosti stali integrálnou časťou čo aj len kultúry menšiny, čo by zároveň mohlo prispieť k jej záchrane. Som si v plnej miere vedomý, že na uskutočnenie tohto „sna“ je nevyhnutné vyhovieť dvom základným podmienkam: táto literatúra by svojím obsahom a formou mala byť schopná osloviť adresátov, ale zároveň adresát by mal mať nárok na literatúru v slovenskom jazyku. V skutočnosti však naša menšinová literatúra s nepriaznivými podmienkami vývinu (takmer bez tradícií, nepriaznivé publikačné podmienky atď.) určite zápasí s nedostatkami rastu a na druhej strane záujem o ňu je často až príliš biedny, čo súvisí aj s nedostatkom slovenských škôl.
M. Hrivnák
Ste integrálnou súčasťou slovenskej svetovej literatúry a umenia. Kde vidíte úskalie slovensko-maďarských vzťahov, pokiaľ ide o vaše práva zaručené nielen Rámcovým dohovorom, ale i Európskou chartou regionálnych alebo menšinových jazykov?
Som rád, že zostavovatelia Slovníka slovenských spisovateľov (Praha 1999) a Slovníka slovenských spisovateľov 20. storočia (Bratislava - Martin 2001) do týchto diel zaradili aj nás. Mali by si od nich brať príklad aj slovenskí politici. Zahraniční Slováci aj od nich potrebujú takúto morálnu podporu. Chceli by sme vidieť svoju materskú krajinu silnú, suverénnu, aby sa nedala tlačiť do kúta. Chceli by sme vidieť takých slovenských politikov, ktorí nielen ustupujú, ale aj napredujú, nielen dávajú, ale aj žiadajú, ktorí vidia nielen maďarskú národnosť na Slovensku, ale aj slovenskú národnosť v Maďarsku, ktorí obidve tieto zložky dobre poznajú a ktorí rokujú s maďarskými politikmi spravodlivo - ako rovný s rovným. Žiaľ, zatiaľ to tak nie je. Hlavne v tom vidím úskalia slovensko-maďarských vzťahov. Skutočnosť, že Slovensku nevadí, že Slováci v Maďarsku nemajú slovenské školy, slovenské bohoslužby, že ich počet rapídne klesá, nás skôr ubíja, než by nám to dodávalo sily. Chceli by sme cítiť, že Slovensko je našou dobrou matkou, našou záchrankyňou. Chceli by sme byť hrdí na Slovensko.
G. Papuček
Iba vo veľmi obmedzenej miere môžeme hovoriť o kontexte tejto literatúry s ďalšími literatúrami. Iba ťažko si možno predstaviť tento stav, ale keď aj sama menšina života, táto ratolesť slovenského národa vysýcha. Občas sa hovorí, že Slováci v Maďarsku sa dobrovoľne pomaďarčujú. Či sa nám to páči, či nie, je v tom kus pravdy. Počas spoločenských zmien práve v súvislosti so snaženiami našich literátov maďarský spisovateľ žijúci na Slovensku László Dobos za týchto okolností - z ideologického hľadiska je to snáď sporné - naznačil (metaforicky) azda jediný možný spôsob záchrany menšiny: štát - s primeraným pričinením sa materskej krajiny... Myšlienka napĺňania medzinárodných dohôd o menšinových právach sa v rámci slovensko-maďarských vzťahov akosi ťažko ujíma; o revitalizácii slovenskej menšiny v Maďarsku sa nehovorí ani doma, ani inde... My starší sme chodili na Slovensko ešte ako domov takmer týždenne, vracali sme sa mentálne posilnení i s „merindou“ - napríklad mnohými, mnohými knihami..
V súčasnosti chodíme „domov“ čoraz menej. Matica slovenská by nás aj privinula, ale možnosti sa jej zredukovali. Domov bez duševnej i fyzickej opory stráca na svojej príťažlivosti; deti bez domova, bez koreňov sa rozpŕchnu, potratia sa... U Slovákov v Maďarsku sa čoraz viac posilňuje presvedčenie, že Slovensko s touto možnosťou vážne počíta. Kruh sa čoraz viac uzatvára!
