Pilis-Szlovák

Nič nie je dokonalé, ani slovensko-maďarské a maďarsko-slovenské vzťahy. Ale postavenie Maďarov na Slovensku sa dokonalosti blíži. (Opakujem: aj tieto vzťahy možno stále zlepšovať.) Preto navrhujem pozrieť sa na slabší koniec povrazu vzájomných vzťahov - na vzťahy a postavenie Slovákov v Maďarsku. Nechcem začať číslami o počtoch Slovákov a Maďarov v bratských štátoch v roku 1919 či 1945 (Maďari tieto čísla aj tak neuznávajú), chcem začať tvrdením, že aj na jednej, aj na druhej strane žila slovenská a maďarská menšina. Ich početnosť (alebo vykazovaná početnosť) nie je dôvodom ich potláčania či nebodaj utláčania.

O tom, že okolo pol milióna Maďarov žilo a žije na Slovensku, nikto nepochybuje. O tom, že až na obdobie rokov 1945 až 1948 mohli Maďari na Slovensku žiť „plnohodnotne maďarsky“, nepochybuje až na pár politických šovinistov tiež nikto. Maďari na Slovensku mohli a môžu robiť maďarskú politiku, kultúru, žurnalistiku, majú systém plnohodnotných a v maďarčine vyučujúcich škôl od škôlok po Univerzitu Jana zo Šale v Komárne. Jediné „príkoria“, čo sa im dejú, sú: výučba slovenčiny a štátna príslušnosť k inej krajine. Aj to je predovšetkým následok veľmi zlej politiky maďarizácie v posledných päťdesiatich rokoch existencie Uhorska. Maďari nedali možnosť ani len slovenskému kultúrnemu rozvoju v rámci Uhorska a tak sa Slováci rozhodli z Uhorska odísť. Trianon nebol nespravodlivý, Trianon bol spravodlivým riešením toho, čo Maďari riešiť nechceli. Keby Maďari nerobili protinárodnú politiku voči nemaďarským národom, možno by „Uhorská federácia“ bola dnes významným štátom Európskej únie. Za odchod Slovákov, Rusínov, Rumunov, Srbov, Chorvátov, Slovincov a rakúskych Nemcov aj so svojou rodnou zemou preč z Uhorska/Maďarska nesie plnú zodpovednosť „Maďarstvo“.

Prejdime k mojej dnešnej téme, ktorou je slovenský život v Maďarsku. Od začiatku 19. storočia mu boli kladené prekážky a, bohužiaľ, ani dnes neexistuje v plnohodnotnej menšinovej podobe. Nebudem podrobnejšie rozoberať príkoria za Horthyho režimu (permanentná maďarizácia, pomaďarčovanie priezvisk - zájdite niekedy do krčmy v Huti (Pilisszentlélek), tam vám o tom v miestnej krčme porozprávajú - dokonca ešte aj dnes po slovensky.) Pozrite sa na pomníky padlých z druhej svetovej vojny v Maďarsku, ale aj na južnom Slovensku. Tie počty „hrdinov“ po smrti vám ukážu, ako maďarské vedenie krajiny zaobchádzalo s „maďarsky nekvalitným ľudským substrátom“.

Bohužiaľ, protislovenská politika bola prítomná aj v takzvanom ľudovom Maďarsku za Rákosiho, či za Kádára. Mnohokrát sa za ranu z milosti slovenskému živlu v Maďarsku považuje „výmena“ obyvateľstva v roku 1947. S tým nesúhlasím! Ďakujúc presídleniu sa zachránilo okolo 70 tisíc obyvateľov pre slovenský život (aspoň vedia po slovensky). Keby zostali, koľkí z nich a koľkí z ich potomkov by zostali Slovákmi? Ranou z milosti a či skôr popravnou salvou všetkému slovenskému bolo zrušenie všetkých škôl vyučujúcich v slovenčine okolo roku 1960. Uvedomuje si verejnosť, že Maďari na Slovensku nemali po vojne svoje školy „hin až“ tri roky a aké z toho robia haló doteraz (a ja poznamenávam: oprávnene)? Slováci v Maďarsku už takmer 50 rokov nemajú možnosť vychodiť v slovenčine ani „päť ľudových“! Keď k tomu pripojíte nepriamy tlak väčšinovej maďarskej spoločnosti, prezentáciu spoločnej histórie ako maďarskej histórie, postupné, často nebadané, ale systematické odbúravanie prítomnosti akýchkoľvek slovenských reálií na maďarskej pôde dôjdeme k dnešku. Hlavnou charakteristikou Slováka v Maďarsku v súčasnosti je: občan Maďarska, ktorý tancuje a spieva v nejakom exotickom jazyku a raz do roka nám pripraví program. Tento program má často veľmi dobrú chuť - zabíjačka, šiška, lečo, kapusta. Ak je toto národnostná politika na európskej úrovni...

Spomeniem niektoré znaky trvalej a všade prítomnej maďarizácie Slovákov v Maďarsku. Ako som povedal - je to neexistencia normálnych slovenských škôl. Aj preto, keď som si prečítal článok v týždenníku Farmár (uverejnený aj na portáli luno.hu) o slovenskej škole v Komlóši (Bez škriepok, v pohode... - Komlóš je stále (aj) slovenský) až mi slzy ľútosti a trochu zlosti vbehli do očí. Že vraj, citujem: „Škola ako z rozprávky, ešte k tomu slovenská - a v Maďarsku! Jasný dôkaz, že vysoká politika je niekedy od reálneho života na míle vzdialená... Z priestrannej auly, kde vrcholí veľká prestávka, sa popri bufete a útulnej jedálni s modernou kuchyňou presúvame na jednotlivé poschodia. Najskôr najväčšia pýcha školy, reprezentatívna telocvičňa, kde práve nacvičujú povinné tance školského krúžku Harmónia. Okrem tanečného kroku si žiaci rozvíjajú fantáziu pri divadelných hrách, recitácii básní či ľudovom speve. Samozrejme - všetko v slovenskom i maďarskom jazyku. „Veď sme dvojjazyčná škola, podľa zákona a učebných plánov vyučujeme v oboch jazykoch. Tak to platí od školského roku 1959/60, podľa vládneho nariadenia. Momentálne školu navštevuje 162 žiakov, máme 17 pedagógov, do materskej školy, ktorá sídli v iných priestoroch, chodí 160 detí. Keďže sme škola národnostná, jej hlavným cieľom je zachovanie tradícií, kultúry, jazyka Slovákov a zameriavame sa na výučbu slovenského a anglického jazyka,” prízvukuje ľubozvučnou slovenčinou jej riaditeľka.“ Avšak ani slovo o tom, že okrem slovenčiny (aj tá sa učí ako cudzí jazyk) kompletná výučba je v maďarskom jazyku! A že takéto školy sú, ak sa nemýlim, až štyri v celom Maďarsku.

Pomerne dobre poznám Pilíš, teda oblasť v Dunajskom ohybe na pravej strane Dunaja, hore nad Vyšehradom a Ostrihomom. Poznám tých šesť slovenských dedín a určite boli doslova slovenské až do šesťdesiatych rokov minulého storočia. Huť, Mlynky, Senváclav, Santov, Čív, Kestúc. Toto donedávna jasné slovenské súhvezdie v Maďarsku bolo možné doplniť výrazným slovenským živlom v predmestiach Pilíša ako sú: Zbehy - dnes predmestie Senondreja, Pomáz, Čobánka, Pilíšska Čaba, Dorog, či Ostrihom. O peštianskych Slovákoch už ani nehovorím. A aká je tam situácia v slovenskosti dnes? Slovenská škola nie je (samozrejme, pánboh zaplať aj za pokusy s výučbou slovenčiny v niektorých škôlkach a základných školách). Zopár krčiem má názvy aj v slovenčine. A po treťom či štvrtom pive zistíte, že viacero aj mladších chlapov sa dá s vami do slovenskej reči, čo aj dosť lámavo. Poteší to, ako človeka poteší slovenská odpoveď na slovenský pozdrav od starších ľudí na ulici. Samozrejme pri vstupoch do týchto šiestich obcí vás vítajú aj tabule so slovenskými názvami, a niektoré názvy sú v slovenčine aj na úradoch a iných inštitúciách. Dúfajme, že vydržia čo najdlhšie aj so slovenskými zástavami na obecných úradoch. (Ozaj, nevšimol som si, je v Mlynkoch na obecnom úrade slovenská vlajka?) Na Slovensku sa nájde dosť ľudí - príslušníkov maďarskej menšiny, ktorí si vyvesia maďarskú vlajku. Je toto možné vidieť (teda slovenskú vlajku na súkromnom dome) v Maďarsku?

Ešte jedna vec poteší, slovenské názvy ulíc. Má to však háčik (alebo poriadny hák?). Maďarské názvy nekopírujú slovenský originál. Prečítajte si tohtoročný februárový článok v Ľudových novinách - „Nové dvojjazyčné názvy v Číve“ a zistíte, že ulica Za Rybníčky je Viola u. a Vršek je Kossuth u. Toto je, ako to volám, plazivá maďarizácia. Prejde pár rokov, počet Slovákov v obci klesne, dvojjazyčné názvy sa zrušia a už len historici budú vedieť, že tu žili Slováci, inak po nich nezostane doslova ani stopa. A toto platí aj pre Mlynky a Senváclav, v týchto obciach som si to všimol. Proti takejto národnostnej politike je potrebné protestovať a neobstoja argumenty, koľko by to stálo peňazí prepisovať v dokladoch. Avšak k tomu je potrebná dobrá vôľa a právna norma zo strany väčšinového národa. Odhodlá sa na to? Situácia za súčasného starostu v Mlynkoch tomu nenasvedčuje.

Podobne ma dráždi kostol v Huti. Prečo tabule na jeho priečelí nie sú v prípade kardinála Rudnaya dvojjazyčné, prečo Rudnay nehovorí o svojej slovenskosti (slávny výrok „Slovák som a keby som bol aj na Petrovom stolci Slovákom ostanem“) aj po maďarsky? Toto je až hrubé zaznávanie slovenského vkladu do spoločnej histórie. A najmä prečo texty v kostole po stenách sú len po maďarsky? Je to veľká neúcta voči pôvodným obyvateľom. Prečo svätý Ladislav má v Senváclave text na pomníku len po maďarsky? Podobne ma trošku hnevá Santov a najmä novovybudovaná kaplnka nad obcou. Prečo tam nie je ani kus slovenského slova, ani v materiáloch o tomto peknom počine? Prečo na území voľakedy čisto slovenskej obce sú na prístupovej ceste ku kaplnke mýtické postavy Maďarstva? Nič proti ním. Ale už len z hľadiska historickej rovnoprávnosti a slovenského vkladu do histórie Santova mali by tam stáť aj sochy Cyrila, Metoda, či Svätopluka. Pilíš bol preukázateľne pred maďarským honfoglálošom súčasťou Veľkej Moravy! Prečo má v Mlynkoch pomník kráľ Belo a prečo tam nie je výrazný pomník slovenského znovuosídlenia obce? Česť Čívanom, ktorí niečo také majú. Prečo v Kestúci nie je pamätná tabuľa či dokonca pomník Jozefa Šrobára, ktorého dlhoročné pôsobenie bolo požehnaním pre obec? A tiež by sa tu žiadala kamenná pripomienka spisovateľa Tajovského, či vedca Štefana Janšáka. Obec zviditeľnili a je to kus prežitej histórie Slovákov v Pilíši. Ak si ju nebudú pripomínať samotní Pilíšania, tak kto?

Nájde sa zopár národopisných domov. Navštívil som ten v Huti a vyjadrujem veľké uznanie. Prečo nie je v každej aj pilíšskej obci takýto muzeálny dom obohatený o históriu Slovákov v tejto obci? Neviem, ale pýtam sa, je v celomaďarskom skanzene v Senondreji slovenský dom z Dolnej zeme a tiež slovenský dom z Pilíša? Nebolo by už potrebné pripomenúť podiel Slovákov na existencii a vývoji Ostrihomu? Povzdych: Aspoň tlačených sprievodcov po Ostrihome keby vydávali po slovensky.“ Nedozrel čas zriadiť vo Vyšehrade múzeum Jozefovi Viktorínovi za spoločné služby pre Slovákov i Maďarov (dokonca i pre tam žijúcich väčšinových Nemcov)? A nedozrel čas zriadiť Múzeum slovenskej kultúry v Maďarsku? S centrálnym pracoviskom v Budapešti, ale určite aj s expozíciami v Čabe a trebárs v Mlynkoch. Niečo podobné majú Maďari na Slovensku ako súčasť Slovenského národného múzea s centrálnou expozíciou v Bratislave a s pobočkami v Dolnej Strehovej (Imre Madách) a Sklabinej (Mikszáth). Nehovoriac o múzeách, ktoré pripomínajú kultúru a históriu Maďarov v Dunajskej Strede, Komárne, Modrom Kameni, Šahách a inde. A nie sú to malé národopisné domy! Aj takto by sa zmiernil maďarský deficit voči svojim Slovákom.

Možno som sa trochu s úsmevom vyjadril o takých akciách ako šiškový festival v Mlynkoch. Pritom som všetkými prstami za ich konanie. Ale! Prečo bol pútač v dedine len v maďarčine (aspoň ten jeden čo som videl)? Prečo letáčiky o kavalkáde a šiškiáde neboli dvojjazyčné? Aj ten na Jánošíkovej krčme v Senváclave bol v maďarčine. Ja viem, že všetci Slováci v Maďarsku rozumejú maďarsky, ale takto sa slovenské povedomie a hrdosť na slovenstvo nepestuje...

Pred chvíľou ma upozornili na článok pre väčších školákov o Matúšovi Čákovi v Ľudových novinách č. 7/2009. Trestuhodne sa zanedbalo pripomenúť, že aj dnešní Slováci v Maďarsku žijú na miestach spojených s jeho pôsobením. Pred 700 rokmi boli rokovania s kardinálom Gentilisom (v článku Gentile) práve na Kékeši - v dnešnom Senváclave. Hoci Ľudové noviny to v októbri minulého roka pripomenuli, článok značky (jl) si tieto súvislosti - pre Slovákov v Maďarsku významné - nevšíma. Škoda, ako sa to dalo dobre využiť vo vyučovaní na slovenských školách.

V absolútnom verejnom nedostatku slovenčiny a slovenského ducha vidím hlavnú príčinu neutešeného stavu slovenskej menšiny v Maďarsku. A dovoľujem si vysloviť názor na riešenie tejto situácie, ktorý sa určite nebude páčiť ani samotným Slovákom v Maďarsku. Systematickú, až povinnú slovakizáciu Slovákov v Maďarsku. A to aj tlakom väčšinového maďarského národa. Veľkorysosť Maďarov je v tomto smere potrebná. Aj moje poznámky ukazovali na biele miesta slovenského povedomia v Maďarsku.

Jozef Schwarz

Pilíšan voľbou

Doplnkové informácie