Jedným z najdôležitejších prostriedkov zachovania národnostnej identity sú písané a tlačené národnostné masovokomunikačné prostriedky, ktoré môžeme právom nazvať nositeľmi menšinovej kultúrnej autonómie. Domáca menšinová tlač verejnoprávneho charakteru zohráva významnú, ničím nenahraditeľnú úlohu vo vytváraní, resp. napĺňaní kultúrnej autonómie našich národných a etnických menšín. Z hľadiska zachovávania a sprostredkovania kultúrnych hodnôt menšín, v prvom rade v oblasti pestovania a zveľaďovania materinského jazyka národností, má menšinová verejnoprávna tlač rovnako kľúčovú úlohu ako menšinové programy elektronických médií, presnejšie verejnoprávneho rozhlasu a televízie.
Vydávanie menšinových periodík s celoštátnou distribúciou je spoločným záujmom deklarovaným tak menšinami, ako aj vládou. Zabezpečenie prevádzkových podmienok menšinových médií, resp. tlač na vysokej odbornej a kvalitatívnej úrovni, je zároveň spoločnou zodpovednosťou a úlohou každej maďarskej vlády a volených zborov menšín. Materiálne zázemie, finančné prostriedky na vydávanie celoštátnej menšinovej tlače sa v uplynulých rokoch snažila - v rámcoch svojich možností - zabezpečovať verejná nadácia Pre národné a etnické menšiny v Maďarsku. Táto verejná nadácia, ktorá bola okrem iného založená práve na vykonávanie tejto úlohy, je jediným zdrojom zo štátneho rozpočtu, ktorý menovite zahrnuje podporu pre menšinové časopisy.
Prístup k médiám v materinskom jazyku má u nás svoje zákonné záväzky, fungovanie a prevádzkovanie médií v materčine národných a etnických menšín garantujú a sčasti aj regulujú právne predpisy. Príslušné právne formuly pritom používajú takmer výlučne iba výraz „médiá”. Vo väčšine prípadov vôbec nie je pritom jednoznačné, ako chápe pojem „menšinové médiá” zákonodarca, resp. orgány zapojené do výkonu. Je rovnako možný užší aj širší výklad pojmu, čo v našom prípade, v spojitosti s tlačou, pôsobí značne rušivo. V každom prípade je teda potrebné, aby sa jednoznačne stanovilo, či je možné, resp. či sa má pod pojmom „médiá” chápať aj klasická „papierová tlač”, a ak áno, či si tento pojem rovnako vykladajú zainteresované strany. Toto chápanie by totiž malo mať ďalekosiahle praktické následky aj z hľadiska účinnosti právnych predpisov, o plánovaných, resp. rozbehnutých novelách niektorých zákonov ani nehovoriac. Podľa nášho názoru by v budúcnosti bolo oveľa šťastnejšie a presnejšie používať výraz „elektronické a tlačené menšinové masovokomunikačné prostriedky”, a to vo väčšine prípadov spoločne, v odôvodnených prípadoch však oddelene.
Národné a etnické menšiny majú rovnaké právo na prístup k informáciám (samozrejme vo svojej materčine) ako väčšinový národ. Právo menšín na masovokomunikačné prostriedky v ich materinskom jazyku logicky vyplýva aj z duchu Ústavy Maďarskej republiky. Pravda, v ústave sa to výslovne neuvádza, ale z ducha základného zákona to jednoznačne vyplýva. Toto právo totiž veľmi úzko súvisí s § 70/A Ústavy, so základnými ľudskými a občianskymi právami, ktoré sa rovnako vzťahujú na každého štátneho príslušníka MR, bez ohľadu na akékoľvek národné (národnostné) alebo jazykové odlišnosti. Ústava deklaruje, že národné a etnické menšiny žujúce v našej vlasti sú štátotvorní činitelia, Maďarská republika im poskytuje ochranu a zabezpečuje - okrem iného - ich kolektívnu účasť na verejnom živote, pestovanie vlastnej kultúry, ako aj používanie ich materinského jazyka.
V zákone č. II. z r. 1986 o masovokomunikačných prostriedkoch je zakotvené právo na poskytovanie informácií a prístup k nim, a to na základe všeobecne akceptovaných princípov slobody tlače. V zmysle toho každý maďarský štátny príslušník má právo prostredníctvom tlače zverejniť svoje názory a diela, ak tieto nenarúšajú ústavný poriadok. Zákon ďalej stanovuje, že v Maďarskej republike má každý právo na získanie informácií ohľadom otázok týkajúcich sa jeho užšieho prostredia, vlasti a sveta. Princíp slobody prejavu (tvorby a zverejnenia názorov) je zakotvený aj v zákone č. I. z r. 1996 o rozhlasoch a televíziách.
„Maďarský štát podporuje, aby menšiny mali prístup k masovokomunikačným prostriedkom. (...) Celoplošná štátna podpora bude udelená na vydávanie aspoň jedného, celoštátne distribuovaného časopisu každej etnickej skupiny.” Citát pochádza z webovej stránky Ministerstva zahraničných vecí MR, ale figuruje aj v oficiálnych súhrnných materiáloch o našich menšinách. Podľa správy o činnosti vlády za obdobie medzi februárom 2001 a februárom 2003 „Finančné zdroje pre vydávanie tlače národných a etnických menšín zabezpečovala aj v uplynulých dvoch rokoch verejná nadácia Pre národné a etnické menšiny v Maďarsku. Verejná nadácia poskytuje finančné krytie rozpočtovej podpory aspoň jedného, celoštátne distribuovaného časopisu každej etnickej skupiny.”
Uvedené formulácie hovoria jednoznačne o celoplošnej štátnej podpore, resp. o zabezpečení potrebných finančných zdrojov, pričom každá zainteresovaná strana presne vie, že u väčšiny týchto novín vôbec nešlo - a, žiaľ, nejde v čoraz menšej miere - o stopercentné financovanie. Spomínaná správa vlády obsahuje aj doplnok, ktorý síce do určitej miery protirečí vyššie citovanému výroku, avšak napomáha utvoriť si oveľa detailnejší a objektívnejší obraz: „Vzhľadom na to, že priebežné vydávanie menšinovej tlače v materinskom jazyku je základným právom menšín, nie je však možné dosiahnuť jej finančnú sebestačnosť a verejná nadácia sa vo viacerých prípadoch podujala na celoplošné financovanie.” Len na okraj poznamenávame, že v prípade týždenníka Ľudové noviny v uplynulom desaťročí (1997-2007) išlo o zabezpečenie zhruba polovice finančných prostriedkov potrebných na jeho vydávanie, pričom chýbajúcu druhú polovicu zabezpečil náš vydavateľ - Maďarské vydavateľstvo zborníkov zákonov, s. r. o. (Magyar Hivatalos Közlönykiadó Kft.).
Vzhľadom na hlavnú tému našej analýzy, najväčším nedostatkom zákona o právach národných a etnických menšín je, že sa ani nezmieňuje o celoštátnej národnostnej tlači. Zákonné záruky sa vzťahujú na zakladanie (elektronických) mediálnych inštitúcií a na podporu, ktorá sa poskytuje na ich prevádzkovanie. Účinný menšinový zákon v oblasti „písaných a elektronických médií” sa zase venuje len médiám na miestnej úrovni: „Miestna menšinová samospráva vo vlastnej kompetencii (...) môže zakladať a prevádzkovať inštitúcie, obzvlášť v oblasti miestnych písaných a elektronických médií.“ (/3/ b § 27). V súvislosti s celoštátnymi samosprávami menšín zákon síce deklaruje, že môžu zakladať a prevádzkovať rôzne, predovšetkým vzdelávacie inštitúcie, dokonca k plneniu tejto úlohy môžu požiadať aj o podporu zo štátneho rozpočtu, ale v zozname inštitúcií (divadlo, múzejné výstavné priestory, verejná zbierka, knižnica, vydavateľstvo, kultúrna, umelecká, vedecká ustanovizeň) jednoducho chýbajú celoštátne menšinové periodiká. Podľa našej mienky by však sem nesporne patrili, logicky napríklad hneď po vydavateľstve.
Neschválený návrh zákona o právach národností žijúcich v Maďarsku, vypracovaný vtedajším ombudsmanom pre práva národných a etnických menšín Dr. Jenő Kaltenbachom, bol oproti menšinovému zákonu z r. 1993 výhľadový aj čo sa týka tlače našich menšín. X. kapitola návrhu zákona určovala ako jednu z hlavných úloh celoštátnej národnostnej samosprávy to, že „sa podieľa na informovaní národností, resp. vykonáva samostatné informovanie národností, prevádzkuje národnostné masovokomunikačné prostriedky.” Napokon však aj túto formuláciu by bolo vhodné doplniť o nasledovné: „Štát za týmto účelom poskytuje podporu zo štátneho rozpočtu; spôsob a podmienky podpory stanoví vládne nariadenie.” Navrhovaný text je doslovným citátom z pozitívneho medzinárodného príkladu, t. j. z menšinového zákona Českej republiky, v ktorom § 13 hovorí o práve na poskytovanie a získavanie informácií v jazykoch menšín, resp. vyslovene o vydávaní menšinovej tlače.
Maďarsko prijalo aj medzinárodný právny záväzok v oblasti informovania svojich národných a etnických menšín v ich materinských jazykoch. Otázkam spojeným s médiami menšín sa venujú aj samostatné kapitoly dvoch významných dokumentov Rady Európy o menšinovej politike (ratifikované aj Maďarskou republikou), a to Rámcového dohovoru o ochrane národných menšín a Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov. Podpísaním Charty v r. 1995 sa Maďarsko zaviazalo, že umožní založenie a prevádzkovanie tlačového orgánu, používajúceho jazyk menšín, ďalej že uhradí zvyšné náklady masovokomunikačných prostriedkov a bude podporovať školenie menšinových novinárov. Maďarská republika do svojho záväzku zahrnula šesť jazykov (chorvátsky, nemecký, rumunský, srbský, slovenský a slovinský).
Ratifikovaním Rámcového dohovoru o ochrane národných menšín Rady Európy sa naša vlasť zaviazala uznať, že „sloboda prejavu každej osoby, patriacej k akejkoľvek národnej menšine, zahŕňa v sebe slobodu tvorby názoru a slobodu poznania a oznámenia informácií a ideí a to v jazyku menšiny, bez ohľadu na štátne hranice a bez zákroku úradného orgánu”. Maďarská republika musí okrem toho zabezpečiť, „aby osoby patriace k národným menšinám neboli diskriminované v prístupe k masovokomunikačným prostriedkom”. Rámcový dohovor zakazuje, aby sa bránilo osobám patriacim k národným menšinám v zakladaní a používaní tlačených masovokomunikačných prostriedkov, a podpisujúce strany nabáda k tomu, aby umožnili, resp. uľahčili zakladanie a používanie vlastných masovokomunikačných prostriedkov menšín.
Štátne financovanie menšinovej tlače, „produkujúcej straty” pre svoj (skromný) náklad a iné objektívne dôvody - jednak pre vyššie uvedené medzinárodné záväzky Maďarska, jednak pre oprávnené a do určitej miery aj zákonmi podložené nároky našich menšín - je neodvratnou nevyhnutnosťou. Keďže väčšia časť menšín disponuje jediným celoštátne distribuovaným časopisom, zánik ktoréhokoľvek z nich (napríklad pre absenciu potrebného finančného pozadia) by znamenal popri nemalej morálnej škode doma aj to, že Maďarská republika neplní svoje medzinárodné zmluvné záväzky. Na druhej strane však zakladatelia, majitelia a redaktori novín majú veľkú zodpovednosť v tom, aby túto situáciu nijakým spôsobom nezneužívali. Menšinová tlač, vzhľadom na svoje prevádzkovanie, je jednak vydaná napospas štátnemu financovaniu, ktoré sa mení z roka na rok, na druhej strane však je v priaznivejšej situácii než iné noviny a časopisy, ktoré sú nútené denne navzájom súperiť v rámci trhovej súťaže. Relatívna ochrana pred skutočnými trhovými vplyvmi, absencia trhových podmienok nemôže znamenať, že zainteresované strany nebudú mať záujem o nachádzanie a realizáciu riešení, ktoré sú úspornejšie než súčasne zaužívané.
