„Nikdy nemáme problémy pred usporiadaním hocijakého podujatia, nemusíme žiadať o pomoc. Obyvatelia sa nám sami núkajú a je pre nich cťou, že nám môžu pomáhať,“ tvrdí Valéria Gaálová Karová, predsedníčka Slovenskej samosprávy a vedúca miestneho kultúrneho domu. To, že radšej prehovorí po maďarsky ako po slovensky, vysvetľuje nielen tým, že má manžela Maďara, s ktorým sa zvykli rozprávať po maďarsky, ale aj tým, že ovláda len miestne nárečie. Miestne zvyky pozná jej manžel výborne, čo je pre ňu veľká pomoc pri vymýšľaní novej náplne tradičných podujatí. Predsedníčkou slovenského zboru je od prvého cyklu; najprv ho viedla Magdaléna Tóthová Feketeová, ale po dvoch rokoch odovzdala štafetu V. Gaálovej Karovej. Ona dobre spolupracovala so všetkými obecnými zastupiteľstvami. Od roku 2006 je starostom obce jej manžel Lajos Gaál. „O nič viac nás nepodporuje finančne ani táto samospráva, ako to robili predošlé. Ale všetky podujatia robíme spolu, veď všetky sú v prospech Kestúčanov,“ tvrdí predsedníčka slovenského zboru.
Kestúc v posledných rokoch postihlo množstvo prírodných katastrof, v dôsledku ktorých sa prepadli niektoré cesty a niektoré domy boli natoľko poškodené, že ohrozovali ľudské životy. „Najväčší problém znamenajú pivnice, pretože ani presne nevieme, kde sa nachádzajú. Kedysi ich ľudia vydlabali do sprašového valu a rokmi sa na ne zabudlo. Časom na tých miestach postavili domy, cesty,“ hovorí starosta, ktorý už vyše tridsať rokov žije v tejto podpilíšskej osade a jej problémy sa stali jeho osobnými. Samozrejme, značný problém znamenali pre rozpočet dediny aj spomínané udalosti, hlavne preto, lebo sa nestali naraz, ale so skoro mesačným odstupom a tak si na ich rekonštrukciu nemohli rovnako žiadať odškodné z rámca vis maior.
V poslednom čase mali šťastie v súbehoch: v druhom kole uspeli v súbehu na obnovenie kultúrneho domu a Domu zdravia. S obnovením začnú v týchto dňoch, takže leto bude v Kestúci rušné. „Keď som bol poslancom, pred rokom 2006, rozpočet obce bol vyše 300 miliónov. V súčasnosti je to 270-280 miliónov. Súvisí to so znižovaním počtu detí a ich odchodom do susedných osád,“ hovorí starosta. Dom zdravia plánujú odovzdať v júni, kultúrny dom v novembri.
Od tohto školského roku výchovno-vzdelávacie inštitúcie troch susedných osád Kestúca, Čívu a Leányváru sa spojili a vytvorili mikroregionálne združenie. „Hlavným sloganom bolo, že nie deti majú cestovať, ale učitelia,“ vysvetľuje L. Gaál a dodá, že týmto krokom vyriešili problém zabezpečenia škôl odbornými učiteľmi.
Masmediálne prostriedky sú v dedine bohato zastúpené, nakoľko starosta a jeho syn sú absolventmi doškoľovania segedínskeho štúdia MTV organizovaného v druhej polovici 90. rokoch súčasným predsedom Celoštátnej slovenskej samosprávy Jánom Fuzikom, tiež miestnym rodákom, pre pracovníkov (nastávajúcich) káblových televízií hlavne z okolia Budapešti. Od roku 1992 natáčajú všetky obecné slávnosti, ktoré potom vysielajú v miestnej televízii. Dávnejšie bolo vysielanie každý pondelok a stredu, v súčasnosti majú problémy s technikou: nová kamera nie je kompatibilná so starým systémom, ktorý z finančných dôvodov nemôžu obnoviť. Na vlastnú webovú stránku ukladajú fotky zo všetkých obecných udalostí, a to bez nároku na honorár. Noviny samosprávy vychádzajú štvrťročne a sú výlučne spravodajského charakteru, skôr akési komuniké samosprávy. Sporadicky vychádza aj tlačový orgán magazínového rázu, v ktorom nachádzame čítanie o osade a o každodenných radostiach a starostiach jej obyvateľov. Tieto noviny síce samospráva finančne nepodporuje, ale redaktorom poskytuje všetky informácie a fotografie.
„Neverím, že my štyria budeme sami realizovať podujatia,“ to už reaguje V. Gaálová Karová na otázku, ako sa zmenil život samosprávy po znížení počtu poslancov z 5 na 4. „Máme skupinu dobrovoľných aktivistov, ktorí veľmi ochotne pomáhajú pri usporadúvaní rôznych akcií. Máme veľkú výhodu, u nás nemusíme vymýšľať formy zachovávania národnostných tradícií, lebo u nás sú tradície živé. Nositeľom národnostnej kultúry je nielen páví krúžok, ale aj škôlka, škola a kultúrny dom. Napríklad adventné nedele sú novým pomenovaním, ale ich priebeh je taký istý, ako bol voľakedy. Zistili sme, že v roku 1903 chodili po dedine Mikulášovia. Keď som vymyslela tento program, netušila som, že kedysi tu bolo niečo podobné,“ hovorí V. Gaálová Karová. Na Barborku o 11.25 hod. zaznie zvon, vtedy sa stala nehoda, pri ktorej zahynuli aj kestúcki baníci. Preto v Kestúci neorganizujú tradičné šantenie žien na Barborku. „U nás sú Lucie nemé, nie ako v ostatných pilíšskych osadách. Podľa starších Kestúčaniek tým chcú znázorniť, že čo videli v dome a počuli v rodine, nevynesú von,“ uvedie nás do tajov ďalšej decembrovej tradície pani predsedníčka.
Miestni ochotnícki divadelníci musia aspoň trikrát predviesť jedno predstavenie, aby ho mohol vidieť každý záujemca. Ich dávnym snom je nacvičiť hru miestneho rodáka Jána Petrócziho, ktorú napísal v kestúckom nárečí. Roky sa na ňu pripravujú, lebo jeho jazyk je pre divadelníkov ťažký. 62 rokov hrajú Kestúčania aj stolný tenis. V súčasnosti má klub vyše 30 stálych hráčov. Pôvodne sa stolní tenisti striedali v miestnostiach kultúrneho domu s divadelníkmi.
V kultúrnom dome prebieha zmena trendu. Ako povedala jeho riaditeľka V. Gaálová Karová, radi privítajú iniciatívy obyvateľov, počnúc nápadmi na usporiadanie výstavy alebo stretnutia s filmom.
Ako mi prezradila pani predsedníčka, chceli by založiť klub pri slovenskej samospráve, kde by si mohli precvičovať kestúcku slovenčinu. Najväčší problém pre samosprávu spôsobuje zaobstaranie ľudového kroja pre členov pávieho krúžku.
Kestúc bola banícka osada, kto iný by nám o tom mohol viac porozprávať ako baník. Vyberiem sa teda za Antonom Šimonekom, ktorý na jar roku 2003 odišiel do dôchodku z bane, ktorú potom na jeseň zatvorili. Jeho život je spojený s ťažkou fyzickou prácou, hoci nevykonával vždy iba túto robotu. Istý čas pracoval ako kovoobrábač, krátky čas aj v ústave pre duševne postihnutých. Vrátil sa však do Kestúca a napokon bol baníkom. „V našej bani pracovali zväčša Kestúčania, a to na tri smeny. V čase voľna sme sa starali o viniče a vykonávali sme práce okolo domu. Nebola to ľahká robota, ale verili sme, že nám ju nikto nezoberie, že v bani bude vždy dosť práce,“ hovorí so zanietením A. Šimonek, ktorý mi prezradil dačo aj o spôsobe ťaženia a o rôznych druhoch uhlia. V Kestúci ťažili hnedé uhlie, ktorého by podľa neho aj dodnes bolo dosť aspoň pre potreby obyvateľstva. Avšak prevádzkovanie bane bolo finančne náročné, preto ju radšej zatvorili. Dodnes pri bani stoja budovy, kde sa nasťahovali firmy, väčšina ktorých už tiež zatvorila brány. Je to smutný pohľad. Anton Šimonek je novým poslancom obecnej samosprávy. Ako mi prezradil, na začiatku mu bolo čudné, že dostane laptop, cenu ktorého spláca z honoráru a internet si hradí sám, ale časom sa zaučil a nadnes mu práce s počítačom celkom dobre ide. O tom, prečo sa rozhodli pre tento spôsob doručovania úradných spisov poslancom, mi L. Gaál prezradil, že toto sa osvedčilo aj v mikroregionálnom združení, kde tiež dostávajú všetky dokumenty elektronickou formou, ktoré sú takto vždy dostupné pre poslancov. A. Šimonek je zároveň členom spoločenskej organizácie, klubu, ktorý okrem iného zbiera milodary pre miestny rímskokatolícky kostol sv. Klementa. Na každej prvej svätej omši v mesiaci spievajú slovenské piesne a po slovensky sa modlia Otčenáš. Na hlavnom oltári sa nachádza monumentálna mozaika miestneho rodáka Tibora Nyilasiho, znázorňujúca legendu sv. Klementa. Akademický maliar, žijúci v Kanade, trávi každé leto v Kestúci, kde vedie plenéry a tábory pre záujemcov. Pán Šimonek mi ešte rozpráva o vyše 80-ročnom farárovi Ferencovi Tarnóczym, ktorý tento rok oslávi jubileum – v tejto podpilíšskej osade slúži už 40 rokov.
S A. Šimonekom sa vyberiem do materskej školy pre jeho vnučku Panniku, ktorá bude poobede u starého otca. Ešte mi prezradí, že občas sa rozprávajú medzi sebou po slovensky a je rád, že sa dorozumejú, za čo môžu ďakovať škôlke. Cestou sa zastavíme pred baníckym pamätným domom, pred ktorým postavili provizórnu vyhĺbeninu, pripadáme si, ako keby sme boli v bani. Pannika sa teší dedkovi, ale nevie, čo si počať s neznámou pani. Napriek počiatočnej ostýchavosti veľmi rada sa dá vyfotografovať, ako všetky dievčatá v jej veku. Ostatní si ešte umývajú zuby po obede a ja sa môžem na vlastné uši presvedčiť o tom, ako v kestúckej škôlke prevláda dvojjazyčnosť a ako si deti osvojujú každodenné jednoduché vety. Niekto si prosí zubnú pastu, iný už ide spinkať a zaželá aj ostatným príjemný oddych, ale každý sa bez problémov pozdraví po slovensky. S vedúcou Magdalénou Feketeovou Kainovou sa rozprávam len krátko, ale stihnem sa presvedčiť, že kestúcke učiteľky v škôlke až nad mieru využívajú všetky svoje schopnosti a možnosti. Aspoň raz mesačne pripravujú pre deti bábkové divadlo, na väčšie sviatky nacvičia divadelnú scénku, dbajú o to, aby si osvojovali jazyk svojich predkov, i keď spisovná slovenčina nie je prítomná v každodennom styku dedinčanov. Keď sa jej spýtam, čo im chýba, chvíľu uvažuje, zrazu zaostrí zrak a len potichučky povie, že kroje, ktoré sú už dosť obnosené. Dnešné deti sú rastom vyššie, ako boli kedysi ich rodičia, ktorí nosievali tie isté kroje počas slávností v škôlke. Potrebovali by nové, ale ťažko na ne zháňajú financie. Dobre vedia používať metodické zošity Slovenského pedagogického metodického centra CSS, privítali by, keby sa do nich dostali aj ľudové zvyky Slovákov z okolia Pilíša. Pred rozlúčkou ma ešte prevedie labyrintom škôlky, ktorá sa skladá z dvoch budov, kde majú v štyroch skupinách 80 zverencov, ktorí môžu používať aj telocvičňu.
Moja cesta vedie ďalej, mám dohodnuté stretnutie s Annou Karovou, vedúcou miestnej sociálnej služby, dcérskej organizácie mikroregionálneho združenia zdravotníckych služieb v Dorogu, ktorá prevzala úlohy niekdajšieho klubu dôchodcov. V klube sa schádzajú seniori, aby si krátili čas rozprávaním, hraním spoločenských hier, alebo pozeraním televízora. Klub zabezpečuje aj starostlivosť o ľudí, ktorí nechcú, alebo nemôžu opustiť svoj domov, ale potrebujú pomoc, opateru. Im namontovali na dosah ruky signalizačné zariadenie, aby mohli privolať personál klubu dôchodcov. Táto služba je spoplatnená. „Medzi našimi zverencami je dosť veľký vekový rozdiel, najmladší má 33, najstarší 89 rokov,“ hovorí pani Karová a dodá, že ich služba sa stará aj o mentálne postihnutých. Spýtam sa, odkedy sa v Kestúci inštitucionálne starajú o starších občanov. Nevie mi narýchlo odpovedať, ale vyjde na chodbu a o chvíľu sa vráti spolu s Milkou Feketeovou, ktorá je jednou z prvých opatrovateliek kestúckeho klubu dôchodcov. „V roku 1969 sa tu založil klub dôchodcov, ale vtedy sme museli ľudí nahovárať, aby prišli k nám a využívali naše služby. Báli sa, že to bude starobinec, do ktorého keď vstúpia, zoberú im domy aj dôchodky. Dlho sme museli prehovárať starších. Neraz sa stalo, že nám aj pohrozili vidlami. Ale po čase si zvykli a bolo nás stále viac. Od roku 1973 sídlime v tejto budove v strede dediny,“ dokončila pani Milka. Od A. Karovej sa dozviem, že vo voľnom čase sa zaoberá organizovaním života pávieho krúžku, ktorý v tomto roku oslávi okrúhle 40. výročie. Dohodneme sa, že raz sa ešte vrátim, aby sme sa porozprávali o spevákoch a o ich repertoári.
Vydám sa na svoju poslednú zastávku v Kestúci, do základnej školy. Tri budovy tvoria komplex na vyššie položenej terasovitej časti dediny. Mladá a agilná riaditeľka Etelka Tordaová Petriková, ktorá nastúpila na tento post iba pred dvomi rokmi, sa rýchle zorientovala, hoci dodnes tu s úctou spomínajú na dlhoročnú vedúcu inštitúcie Paulu Radovičovú. 130 žiakov sa učí v škole slovenčinu ako predmet. V tomto školskom roku majú 15 prváčikov a 16 ôsmakov, spomedzi ktorých ani jeden nejde do budapeštianskeho slovenského gymnázia, v štúdiách budú pokračovať v bližšom Dorogu a Ostrihome. Aj Kestúc je postihnutý novodobým javom - rodičia berú svoje deti do škôl, ktoré sú blízko ich pracoviska, alebo do neďalekých miest, lebo si myslia, že budú mať lepšie podmienky na kvalitnejšie vzdelanie. Pritom v Kestúci získali z grantu prostriedky na obnovu učebne výpočtovej techniky. Vďaka združeniu s Leányvárom a Čívom získali fyzikára a učiteľa nápravného telocviku a pani riaditeľka chodí vyučovať techniku do Leányváru. O chvíľu sa k nám pripojí aj slovenčinárka Katarína Radovičová, ktorá vyučuje na nižšom i na vyššom stupni a vedie národopisný krúžok. Základná škola Józsefa Kincsesa v Kestúci udržiava priateľské styky so Základnou školou v Hornej Kráľovej, kam sa po druhej svetovej vojne presťahovalo niekoľko kestúckych rodín. Niektoré si našli nový domov v Búči, s ktorým tiež nadviazala obec partnerské styky. Údaje o kestúckej škole nájdeme už z roku 1732, teda tesne po príchode Slovákov na toto územie. Najskôr si vybudovali kostol a hneď potom školu. Jedna z budov bývalej školy sa nachádza pri hlavnej ceste, v súčasnosti (dočasne) je v nej umiestnená obecná knižnica, ktorú vedie predsedníčka slovenskej samosprávy. Jedna tretina kníh je slovenských a ako mi prezradila pani Gaálová, prejavujú o ne záujem nielen žiaci, ale aj dospelí obyvatelia tejto podpilíšskej osady.
Vyjdem na kopec nad školou, aby som urobila niekoľko záberov z celej osady. Nad zimným Kestúcom sa vznášajú obláčiky dymu, ťahajúce sa z komínov. Sú tri hodiny poobede, deti sa ponáhľajú zo školy, rodičia sa vracajú s autami alebo autobusom z práce. Na chvíľu ožijú ulice, aby sa potom opäť zababušili do studeného ticha sychravej zimy.
